Všetko má svoj dôvod

Prvú vec, ktorú som si pri balení na tohtoročnú Zahradu nachystal, bol sklenený krígeľ na pivo. Už som mal dosť umelohmotných pohárov, správny návštevník festivalu musí mať vlastný sklenený krígeľ. Postupne som pozvlákal ďalšie veci, nahádzal do ruksaku, poťažkal ho a prehlásil, že niečo musí ísť von. Po urputnom duševnom boji som obetoval práve krígeľ a ušetril tak pol kila.

Keď som v Náměšti na táborišti dovybaloval ruksak, zdal sa mi stále nejaký ťažký. Tak som siahol úplne na dno a s prekvapením som vytiahol pekný chromovaný vidlicový kľúč veľkosti 32 o hmotnosti pol kilogramu, najväčší z mojej sady. Miešali sa vo mne pocity radosti aj hnevu. Radosti z toho, že som ho po pol roku konečne našiel. A hnevu? Dôvodov hneď niekoľko. Nielenže som ho zbytočne so sebou vláčil, nielenže som kvôli nemu pil plastové šťanky, ale ešte som v úschovni batožín zaplatil o dvadsaťpäť korún viac, lebo ruksak mal miernu nadváhu. Teraz som ho prekvapene držal v ruke a celé okolie sa smialo, načo mi je na folkovom festivale tridsaťdvoja kľúč. A čo. Typická muzikantská výbava.

Ale ja verím, že niektoré veci sa nedejú len tak náhodou, že určite existuje nejaký dôvod, len ho hneď nepoznáme. Trpezlivo som čakal, kým mi veľký Manitú dá znamenie, že už tá chvíľa prišla. Prvýkrát som spozornel, keď sa nám cestou domov pokazil autobus a zastali sme v križovatke. Šoféri nás cestujúcich požiadali, aby sme ho odtlačili. Dovtedy som neveril, že pár ľudí dokáže roztlačiť autobus. Ten sa po pár metroch rozbehol a došiel aspoň na kraj cesty, kde sa začala oprava. Šoféri sa kutrali vo vnútornostiach autobusu a pokrikovali po sebe. Podaj mi desinu kľúč, tu máš, podaj mi dvanástku, na... Tak som začal snívať, že o chvíľu začujem "Podaj mi tridsaťdvojku kľúč" a odpoveď "boha, nemáme, to je tragédia". Vtedy nabehnem ja, vytiahnem z ruksaku krásny pochrómovaný exemplár, zachránim celú posádku a a posmievačom spadne sánka. Nestalo sa, šoféri si vystačili s desiatkou. Nechápem, ako človek môže dôverovať takému veľkému dopravnému prostriedku, keď sa dá opraviť takým malým kľúčom.

Na ďalšom festivale Kremnická bašta som si všimol trianglistku Rolničiek, že na rozozvučanie svojho nástroja používa krásny vidlicový kľúč veľkosti približne dvanásť. Vtedy mi došli súvislosti, pochopil som, čo mal Manitú na mysli. Nebola pravda, že som na Zahradu 2005 doniesol naviac tridsaťdvojku kľúč, ale naopak. Zabudol som si doma triangel.

Subsite: 

Žánre: 

Komentáre

Všetko má svoje dôvody. Asi je

Všetko má svoje dôvody. Asi je to pravda. Treba myslieť aj na to, čo by bolo keby... Keby si ten kľúč našiel doma, keby si ho vyložil a keby si namiesto neho zobral ten krígel. Postavíš sa do radu, do najväčšej tlačenice a nejaký podgurážený tramper do teba drgne, spadneš na nos, krígel si držíš pri hlave, ten sa roztrepe na márne kúsky a ty si rozsekáš ksicht... Noooo, a presne to bolo napísané v scenári veľkej knihy, ale tvoj strážny anjel strčil do tvojho rupsaku ten kľúč... a zachránil ti obrazovku.
Hmm?

Alebo to mohlo byť aj inak. Ke

Alebo to mohlo byť aj inak. Keby som mal ľahší ruksak, v úschovni by som ušetril 20 českých korún, za tie by som si kúpil to prelomové pivo, ktoré je už naviac, odviazal by som sa, vyskočil na javisko, ukazoval holý zadok a rozstrekoval z úst šampanské na prvé rady divákov. No bolo by mi to treba?