Turistike zdar*

Súčasný stav počasia so svojimi frontálnymi poruchami svedčí skôr o jeho poruchách mentálnych. Ale buďme zhovievaví, veď nikto nie je dokonalý. Ak sa nejaké to ročné obdobie nestihne, nevadí. Možno nabudúce. Ten krátky stav medzi tohtoročnou jarou a jeseňou dokáže ako leto nazývať len naša málopočetná eskymácka menšina. My ostatní musíme so smútkom priznať, že sme sa asi doopaľovali.

Doopaľovali, ale nie dodopaľovali. Televízne rosničky nám dávajú predpovede správne tak na 50%. Buď uhádnu správne počasie alebo správny dátum. Oboje málokedy. Preto nie je vôbec divné, že po meste stretávame ľudí, ktorí akoby práve teraz prileteli z iného kontinentu. A pritom len hrajú najnovšiu hazardnú hru - obliekanie podľa predpovede počasia. Nesmejte sa im. Možno majú šťastie v láske.

Túto nedeľu mal šťastie v láske plný autobus žiarskych turistov. A ja s nimi. Vybrali sme sa za krásnymi výhľadmi z hrebeňa Nízkych Tatier. Predpoveď počasia varovala, lebo rosničky v snahe splniť prémiové ukazovatele alibisticky použili univerzálny model zvaný Tutovka. A v ňom všetky symboly, ktoré mali na sklade. Ale my, notorickí optimisti, sme tú strapatú šticu slnka videli presne nad chodníkom Čertovica - Demänovská dolina. Tak čoho sa teda báť. Veď toto leto je celkom pekná jeseň.

V sedle Čertovica sme vystúpili z autobusu. Zakrátko začali znieť prvé tóny grandióznej symfonickej skladby prekážok, ktorú nám hral Orchester Nízke Tatry pod taktovkou Počasia von Zblázneného. Začiatok zatiaľ celkom nežný, len rytmická sekcia blata dáva tušiť, že z času na čas pritvrdí muziku.

Keď sme vyliezli na hrebeň, pridáva sa dychová sekcia. To nás opáčil vietor podľa oficiálnych tabuliek zvaný víchrica. Zmerať sme ho nemali čím, ale podľa relatívnej stupnice mal silu asi dvanásť poldeci za hodinu. Tak nejako sme vyzerali, keď sme sa pudovo zapierali do jeho poryvov, chytali jeden druhého a váľali sa po zemi. Bolo vidno, že niektorí z nás sú v tomto štýle chôdze evidentne trénovanejší. Ich dlhoročný tréningový proces, v ktorom často siahali až na dno, teda nebol márny. Ale, povedzme si to otvorene, boli medzi nami aj takí, ktorí ešte majú čo doháňať.

V chotári Ďumbiera sa zrazu objavil sneh. Najskôr len snehové polia, potom celé snehové JRD. Niektoré záveje siahali až nad kolená a skrývali hlboké diery v skalnatom chodníku. Sem-tam sa v nich nejaká tá noha stratila, ale nakoniec sa vždy našla, lebo pri záverečnej inventúre neboli hlásené žiadne reklamácie.

Cez sedlo sme sa prehupli na severnú stranu a symfónia gradovala. Prvých huslí sa chytil drobný vytrvalý dážď nedefinovateľného smeru. Pomaly ale isto z nás gumoval všetko suché. Nakoniec som musel priznať, že už sú na mne suché len suché zipsy.

Záverečné takty boli už len krátkou folklórnou vložkou. Šikmý kamenný chodník s tenkou vrstvou snehu sem-tam zafungoval ako kľzačka. Zvládli sme. Stekajúca voda sa rozhodla, že tiež pôjde po turistickej značke a nechala našim nohám len vrcholky kameňov. Zvládli sme. A zrazu ticho. Nič. Niektorí z toho boli takí dezorientovaní, že potajme a previnilo tu odbočili z rovného chodníka a preskočili spadnutý strom, tam na seba striasli zo stromu zabudnutú sprchu a toť hen sa iniciatívne pobrodili v potoku. Vo fyzike sa tomu hovorí zotrvačnosť, v psychológii nostalgia.

Domov sme sa vracali ako spokojní hrdinovia hodní obdivu. Z okna uzimeného autobusu sme pri ramene Hrona videli zarosených rybárov a neveriaco krútili hlavami. Blázni. No uznajte. V takomto počasí chytať ryby!

---
Ilustrácia: Katarína Knežníková

Subsite: 

Žánre: 

Komentáre

Re: Turistike zdar

Prežil som na LIPTOVE takmer 5 rokov.Vrtochy počasia tohoto regiónu ma utvrdili v tom,že ročné obdobia na LIPTOVE sú nie 4,ale le 2.Zima a skurvená zima.Preto pri akejkoľvek návšteve LIPTOVA nenechávam nič na náhodu a mám pred ním rešpekt.