Plávka zelenkastá na platni

Správne by sa toto jedlo malo asi nazývať plávky zelenkasté vo vlastnej šťave, ale u nás sa ujal tento kratší názov. Práve som si prečítal článok v novinách o otrave muchotrávkou zelenou a ako možná zámena sa tam uvádza práve tento druh plávky. Osobne si myslím, že kto dokáže rozoznať psa od mačky, nemal by mať ani tu problémy. Preto na povzbudenie ponúkam jeden zaujímavý hubársky recept.

Táto úprava je fajnšmekerská. To znamená narobíme sa a nenajeme sa. Maximálne využíva prirodzenú chuť plávky, ktorá (ako v iných prípadoch) nie je prekrytá polievkovinou, vajcovinou či paprikášovinou. Len plávka, soľ a kuchár.

Najvýhodnejšie sú plávky ešte mladé, s neroztvoreným a nepoškodeným klobúkom. Roztvorené a poškodené nie sú síce o nič horšie, ale pri príprave z nich vyteká šťava, takže si viac zaserieme platňu.

Očistíme si platňu sporáka, lebo sa pečie priamo na nej. Klobúky plávok poumývame a poukladáme na misku hore lupeňmi a trochu zasolíme. Soľ pomáha pustiť šťavu. Nahrejeme platňu a poukladáme na ňu toľko klobúkov, koľko sa zmestí. Po chvíli sa v nich začne zbierať číra tekutina, ktorou občas lyžičkou klobúk zvnútra oblievame (ale väčšinou ju kuchárka priebežne vychlípe). Po čase huba zmäkne, môžeme ju odložiť a na jej miesto dať ďalšiu. Väčšinou trochu zospodu prihorí, ale veď aj živočíšne uhlie má svoju chuť.

Je sa len tak, ako chuťovka. Bez prílohy.