Piesková duna Erg Chebbi

Keď sa povie Maroko, každý si predstaví pieskové duny s ťavami a oázy plné paliem. Preto tento dôležitý prírodný fenomén nie je možné obísť. Ale prekonávanie veľkých vzdialeností nie je vôbec príjemné, a tak nohy a kolesá každého turistu vedú k tej najbližšej, k Erg Chebbi. Večer čo večer sú jej vrcholky a hrebene ovešané desiatkami bledých tvárí, ktoré sa sem nechali priviezť z blízkeho Erfoud terénnymi autami, nafotia západ slnka, odvezú sa kúsok na ťave, dajú si colu v púštnom bufete a vrátia sa do príjemného hotela.

Erfoud sme opustili popoludní. Najali sme si sprievodcu, lebo k dune nevedie klasická cesta. Po pár kilometroch sa asfaltka stáva nezjazdnou, zliezame z nej na tvrdý povrch kamenistej púšte, po ktorej sa rozbieha niekoľko desiatok súbežne idúcich vyjazdených koľají. Sem-tam sa zbiehajú alebo križujú a dávajú tak šancu vybrať si trasu najvhodnejšiu pre použitý dopravný prostriedok. Terénne autá môžu ísť takmer priamo, lebo im nevadia ani prudšie zlomy pisty ani tenké jazyky jemného piesku. Karosa je však rozmaznanejšia, občas sa posťažuje škripotom v zadnej časti a pýta si cestu rovnejšiu a tvrdšiu. A tak kľučkujeme podľa pokynov nášho miestneho arabského sprievodcu. No niekedy sa mi zdá, že jeho istota je skôr symbolická a naše šance dostať sa ďalej vie lepšie odhadnúť nemiestny slovenský šofér. V diaľke sa objavujú osviežujúce jazerá fatamorgán. Také presvedčivé, že sa vôbec nečudujem ľuďom, ktorí smädní a unavení dokázali za nimi utekať ako pes za svojim chvostom.

Žltý pás na obzore sa pomaly zväčšuje a zakrátko zastavujeme pár metrov od dvíhajúcej sa kopy jemného piesku. Je asi päť hodín, slnko vysoko a teplota v tieni vyše štyridsať stupňov. Niektorí maniaci sa hneď pustili do stavby stanu, aby získali výhodného fleka v skromnom priestore šírošírej púšte. Ja som sa už asi stihol v arabskom svete dostatočne aklimatizovať, lebo ma chytá syndróm permanentnej siesty. Horko-ťažko som sa prinútil opustiť svoje dočasné útočisko, párcentimetrový tieň autobusu, a vystupujem na najbližší hrebienok duny, kým je ešte panensky fotogenická. Starostlivo otláčam do piesku nohu za nohou a nechávam si urobiť prvé púštne foto s ilúziou nekonečnej rozľahlosti a osamelosti. Karosa sa na mňa zblízka usmieva.

Táto duna vyzerá ako ostrov jemného piesku v mori tvrdej kamenistej púšte. Veľká Fatra v malom žltom vydaní. Má doliny i kopce, sypké hrebene, sedlá i lavínové svahy a na vrchole Krížnej meria asi 150 metrov. Nie je veľmi rozľahlá, v diaľke sa dá tušiť jej koniec, no napriek tomu vzbudzuje úctu. Po povrchu sa plazia priesvitné závoje prebudeného piesku, spod nôh vytekajú dolu svahom žlté potoky a vyberajú si od každého kroku daň únavy. Šibnuté slnko núti vymeniť odvekú ľudskú túžbu prekročiť svoj vlastný tieň za oveľa prozaickejšiu. Schovať sa doňho. Lebo je v šírošírom okolí jediný.

Našťastie či nanešťastie je tu civilizácia. Zachraňuje zhýčkaného človeka a zabíja romantika. Je zakliata v múroch a chladiacich boxoch neďalekého púštneho bufetu, v teplej sprche z artézskej studne, v plátenom azyle našich stanov i v záchrannom člne s nežným dievčenským menom Karosa. A tak si vyberám to prvé a opúšťam na chvíľu horúci piesok, aby som ľahšie prežil čakanie na veľkolepé večerné predstavenie. Všetci sa totiž tešíme na západ slnka v priamom prenose.

No zdá sa, že nás čaká zmena programu. Slnko sa zrazu rozhodlo trucovať. Prichádzajú džípy plné naštartovaných Nemcov, ktorí si rozoberajú zaparkované ťavy a rozliezajú sa po hrebienkoch duny ako mravce. Jemný šum pieskového mora je prehlušený bzučaním kamier a hlasnou suverénnosťou národa. Bezmocné fleše retardovaných kompaktov sa hrajú na zbytočnú búrku a z krásne neprivlastniteľnej reality tohto lenivého žltého obra sa stáva fabrika na spomienky. Je jasné, že dnes večer javisko nepatrí nám. A tak sa len smutne pridávame a vystupujeme na jeden z najbližších vrcholov. Počujem, ako naši susedia patrioticky hľadajú v záhyboch duny Hamburg, Berlín či Kolín a cítim sa ako Slovák pred Niagarskými vodopádmi. Ja v nich totiž už hodnú chvíľu vidím len poéziu z veršov ženského tela. Bratislava nikde.

Obloha nahodila smutný večerný make up. Mraky v diaľke tlačia pred sebou štít prachu držaný neviditeľným klinom silného vetra. Sú tmavosivé, ťažké a visia z nich minisukne dažďa. Chudáčisko sa stíha vypariť skôr ako dopadne na zem. Preháňajú sa všade dookola, no nášho smädného ostrova sa asi boja.

Zotmelo sa, vraciame sa k autobusu. Stále sa ešte necítim zrelý na stavanie stanu a tak len čakám na večeru. Zrazu sa nečakane zdvihnú kúdoly prachu a vyzerá to ako prepadnutie. Nie čestne spredu, ani nie takticky odzadu, ale zákerne zo všetkých strán. Behom niekoľkých sekúnd začína silný vietor šklbať naše stany, prisáľať lečo v hrnci a odnášať voľne položené veci. Pre mňa je to našťastie len pekné divadlo so škrípaním piesku medzi zubami, no ostatní bezradne váľajú stany a zaťažujú ich vlastným telom. Začínajú padať prvé kvapky a dokončujú pomstu prírody za to, že sme si dovolili ju podceňovať. Smolu majú tí, ktorí si postavili len vnútorný stan a šetrili na kolíkoch. Šťastie tí, ktorí si ho postavili poctivo alebo vôbec. A tak svoju lenivosť odteraz hrdo nazývam intuícia.

Ako prišlo, tak odišlo. Obete púštnej búrky sa snažili aspoň trochu vysušiť spacáky, vyliať vodu zo stanov a opraviť zlomené tyčky. Lečo bolo asi čerstvé, lebo pekne chrumkalo. Niektorí prežili paradoxnú noc. Zatiaľ čo vonku už zasa vládlo púštne sucho a po daždi nebolo ani stopy, oni spali v mokrom spacáku s rukami v mláčkach vody na kvalitných podlahách svojich stanov.

Subsite: 

Žánre: