O oslovi, pútnikoch a literatúre

Podobenstvá sú čarovné v tom, že majú všeobecnú platnosť. Ich posolstvo sa dá nájsť všade. Dokonca aj v literatúre. Z toho o Oslovi a pútnikoch si pri pozornom čítaní dokáže čosi zobrať aj autor, aj kritik aj čitateľ. Aj ty?

Bol raz jeden mladý pár s 12 ročným chlapcom. Rozhodli sa cestovať, pracovať a poznávať svet. A tak odišla rodinka do sveta, a vzali si na cestu svojho osla.Prišli do prvej dediny, ľudia ich príchod komentovali:
„Pozrite na toho nevychovaného chlapca... on na oslovi a chudáci unavení rodičia pešo. Že to tak nechajú!"
A tak manželka vraví mužovi:
„Nedovoľme, aby zle hovorili o našom synovi.“
Manžel zložil dieťa a sám nasadol na osla. Prišli do druhej dediny. Ľudia zazerali:
„Pozrite na toho hrozného muža! Nechá manželku a syna trápiť sa peši, zatiaľ čo on sa vezie na oslovi."
Tak muž zostúpil a posadil manželku na osla. On so synom viedli osla za uzdu. Prišli do tretej dediny a ľudia vraveli:
„Chudák muž! Po namáhavej celodennej práci nechá sedieť manželku na oslovi. A chudák chlapec! Isto je to macocha!“
A tak se rozhodli sadnúť si na osla všetci traja. Znovu vyrazili na púť. Keď prišli do štvrtej dediny, začuli, čo si šepkajú ľudia:
„To sú beštie. Chudáčik oslík, čo ich nesie. Umorili by ho k smrti, než aby kráčali vedľa neho..“
A v ďalšej dedine nemohli veriť vlastným ušiam: „To sú traja idioti, čo idú pešo, aj keď majú osla, ktorý ich môže niesť!“
Záver: Nech robíš čo robíš, vždy sa nájde niekto, kto ťa bude kritizovať. Bude ťažké stretnúť niekoho, kto ťa bude brať takého, aký si.

Už je to pekných pár rôčkov, čo som v nejakej knižke o písaní narazil na test, v ktorom bolo desať anonymných básní. Päť bolo od renomovaných autorov a päť od neznámych amatérov. Úlohou bolo určiť, ktoré sú ktoré. Určil som to chybne, čo ma prekvapilo, lebo som sa pokladal za čitateľa hodnotnej poézie (to bolo počas výšky, vtedy som fakt veľa čítal). Tak som ho dal urobiť aj pár mojim kamarátom, rovnaké výsledky. Pri anonymnom hodnotení boli v priemere všetky tie básne rovnocenné. Potom som si vytváral vlastné súbory desiatok básní a dával to ľuďom na našich stretnutiach. Ale po čase ma to prestalo baviť, lebo výsledky boli nudne podobné. Stačilo vyhnúť sa úplnému balastu (to sa dá, istý štandard sa ľahko určí) a rozdiel medzi renomovaným a "nerenomovaným" sa zmenšuje. Ukazuje sa skôr rozdiel medzi čitateľom a čitateľom.

Ďalší otáznik v hlave mi vytvoril internet ako nový fenomén. Tým, ako sa v ňom ľudia hodnotiaco prejavujú. Už sa nedá žiť v ilúzii, že človek môže konať všeobecné dobro alebo že niečo robí všeobecne dobre. Všetko, ale naozaj všetko si nájde odporcu. A všetko, ale naozaj všetko si nájde prívrženca. Na to, aby som vôbec čosi urobil, musím byť pripravený, že ma čaká nesúhlas. Bez neho to jednoducho nejde. Internet len dáva takýmto ústam k dispozícii väčšiu trúbu.

Keď som písal jednu svoju poviedku, dal som ju v surovej verzii (ešte skôr, kým som ju sám začal česať) prečítať pár ľuďom, ktorí sa pohybujú okolo literatúry. A požiadal som ich, aby mi do nej vpisovali svoje zmeny, korekcie. Samozrejme, že sa jednalo len o kozmetické úpravy, zmenu koncepcie, deja alebo iného základného princípu som od nich očakávať nemohol a ani neočakával. Potom som tieto zmeny rôznymi farbami dopísal do čistého textu a výsledok asi tušíte. Takmer žiadna zhoda. Ak by som rešpektoval ich názory, musel by som prepísať polovičku poviedky a verím, že keby som im ju takúto poslal na opätovné pripomienkovanie, zas by porobili úpravy (a tipujem, že nielen v cudzích, ale aj v svojich zmenách, ak by si ich nepamätali). Raz to tak musím skúsiť. Pripadalo mi to podobne ako v tej slávnej scéne z filmu o básnikoch, kde si hlavný hrdina kupuje skriptá od staršieho spolužiaka, v ktorých sú popodčiarkované všetky dôležité veci, čo sa má naučiť. Keď ich otvorí, zistí, že aj keď rôznymi farbami, ale podčiarknuté je tam takmer všetko.

Keby som v nejakej poviedke vymenil pár kľúčových slov alebo trochu zmenil štýl písania, získal by som pár nových čitateľov (poprípade aj ich uznanie), ale pár predchádzajúcich by som pravdepodobne stratil. Tých, ktorých práve tie kľúčové slová a ten štýl oslovil. Takže ak niečo nejako napíšem, nie je to preto, lebo hľadám nejaký univerzálne dobrý tvar. S touto ilúziou som sa už vysporiadal. Jediné, čo môžem, je napísať to tak, aby to uspokojilo mňa ako superčitateľa a istú skupinu čitateľov, ktorú si vyberiem ako cieľovú. A čakať, že od tých ostatných budú prichádzať výhrady. Tie zvážim, prehodnotím, ale prijmem ich iba vtedy, ak nie sú v rozpore s mojím hlavným zámerom - ja a moja skupina.

Tých, pre koho píšem, nazývam „Moji čitatelia“. Nie preto, že by tí ostatní nemali pre mňa hodnotu alebo by som ich podceňoval. Jednoducho preto, lebo keď človek nemôže potešiť každého, musí si vybrať a potešiť aspoň niekoho. S tým rizikom, že tých ostatných sklame. A je to často Sophiina voľba.

Tvorba sa mi skôr začína podobať na genetiku alebo evolúciu. Často nejaká odchýlka alebo "postihnutie", ktoré sa v prvej chvíli javí ako omyl a každý by ho len opravoval, neskôr ukáže ako životaschopnejšie. Bolo by zaujímavé čítať si súdobé kritiky dnes už klasických a uctievaných diel i autorov. Mnohým by sa otvorili oči.

No a pre toto všetko a ešte kadečo iné som v písaní egocentrický, v čítaní pokorný, ku kritike vlažný a v kritizovaní alibisticko-opatrný. Lebo pravda je niekde tam vo hviezdach.

----
Ilustrácia: Katarína Knežníková

(vyšlo v literárnej revue Mädokýš 200906)

Subsite: 

Žánre: 

Komentáre

Pochvaly, úvahy a pochybnosti

Mädokýš je taký „rodinný“ časopis v porovnaní napríklad s trnavským Litrom, ktorý siaha po „profesionálnej“ úrovni. Napriek tomu sa Mädokýš vymyká niektorými rubrikami svojmu úzkemu profilu a je to napríklad aj rubrikou O písaní. S chuťou som si prečítal niektoré zamyslenia v nej a niektoré „poradenia“ mi boli nápomocné. Tak to bolo aj so staťami Peťa Šranka. Nedalo mi a po jeho pomerne rozsiahlom článku o ochrane autorstva v elektronických médiách, aby som mu nevyslovil svoje uznanie. Peťo mi na to reagoval zaslaním ďalších svojich úvah o percepcii literárneho textu a „literárnych kritikoch“. Znovu som si uvedomil, ako málo poznám ľudí, s ktorými sa roky
(možno sporadicky) stretávam. Peťove úvahy sa absolútne zhodujú s tým, čo pociťujem aj ja, a podobenstvo, ktorým to zapavúzil (= upevnenie sena alebo slamy na voze zhora preloženou žrďou uviazanou o voz povrazom), má absolútnu pravdu. Takže mne momentálne neostáva nič iné, ako k Peťovej eseji pritakať: „Áno, Peťo, je to tak!“
K tomuto javu, nad ktorým sa Peťo zamýšľa, t.j. percepcia literárneho diela kombinovaná so subjektívnym mudrovaním nad týmto dielom, by som ešte dodal, že zvlášť začínajúci autori by sa mali naučiť vyrovnávať sa s týmto javom. Inak ich pri negatívnych reakciách čakajú
veľmi trpké chvíle pochybovania o svojich schopnostiach a možno že až o sebe samom. Každá výpoveď má istú hodnotu, preto si nájde svojho poslucháča či čitateľa. Hoci len jediného.
A preto písanie nie je celkom márne. Ešte mať tak po ruke návod na rýchle a účinné vyrovnávanie sa s negatívnym hodnotením... To by som si založil psychologickú ordináciu a určite by som prosperoval. Možno aj zbohatol.
Milan Gonda

(vložené z časopisu Mädokýš 200906)

ale existuje aj pisanie len

ale existuje aj pisanie len pre seba sameho... potom ta netrapia reakcie inych... hlavne tych, ku ktorym sa dielko vobec nedostalo... masochizmus??... alebo len vyssia forma egocentrizmu...

Písanie pre seba samého

Písanie pre seba samého samozrejme existuje, v dvoch základných formách. Súkromné a verejné. To prvé sa za literatúru nepokladá, lebo ak zostáva skryté, chýba mu čitateľ. To druhé už literatúrou je, a má aj svojho čitateľa, ale aj tak zostáva "monológom". A rozdiel medzi monológom a dialógom je dosť zásadný.