Zimomriavky

Poviedka je prequel (to, čo predchádzalo) k románu Múzofil, keď mal Pyko sedemnásť rokov.

V cirkuse


Pred pár dňami k nám prišli cirkusanti. Zaparkovali maringotky a postavili šapitó. Nebol som už malé decko, nezaujímalo ma to. Ale zavolal mi Rafo. Že v cirkusoch trpia zvieratá, mali by sme s tým niečo robiť. Navrhol skočiť do arény a rozvinúť transparenty. Máme už len jednu možnosť, dnes je ich posledné predstavenie. Bál som sa, že za to môžeme mať problémy v škole, ale keby aj, do maturity ešte ďaleko, všetko stihne vyšumieť. Naviac naša triedna bola tiež za práva všetkého možného. Verili sme, že by sa za nás postavila.
Ja som si vyrobil transparent s nápisom PLATÍTE ZA TÝRANIE ZVIERAT, Rafo napísal ZVIERATÁ NIE SÚ KLAUNI. Sadli sme si hneď do prvého radu a čakali na vhodnú príležitosť. Artistov a kúzelníkov musíme pretrpieť, ale keď sa objavia nejaké zvieratá, nabehneme. Tigre budú za mrežami, tam sa nedostaneme, ale slony mi pripadali ako celkom prijateľné riešenie.
„To sú kozičky, čo?“ uslintano podotkol Rafo. Náš čas ešte neprišiel, lebo aj keď koza je tiež zviera, v tomto prípade sa jednalo o malé, ale pekne tvarované prsia kúzelníkovej asistentky. Vyzerala trochu detsky a jej trblietavý trikot viac odhaľoval ako zakrýval. Do konca čísla sme ju s Rafom stihli trikrát teoreticky pretiahnuť, z toho dvakrát pripraviť o panenstvo.
Do arény nabehli artisti. Medzi nimi aj jedna černoška.
„To je gazela, čo?“ vyhŕklo z Rafa. „Škoda, že je už mimo našu ligu, bude stará asi ako tvoja mama.“
„Ako tvoja mama!“ ohradil som sa. Aj keď naše mamy boli približne rovnako staré, prirovnanie k tej mojej mi pripadalo nechutné, k tej jeho celkom prijateľné.
„Ja budem prirovnávať k tvojej, ty k mojej. Podstatné je, že má nádherné telo a je ako z gumy.“ Do konca čísla sme ju stihli trikrát virtuálne pretiahnuť, z toho nulakrát pripraviť o panenstvo.
Do arény naklusali kone. Točili sa okolo krotiteľa a predvádzali naučené kúsky. Určite naučené krutou a bolestivou drezúrou. Nechcelo sa nám už čakať na slony, rozhodli sme sa nabehnúť hneď. Nachystali sme si transparenty, stačilo len zaveliť ku štartu.
Medzi kone vbehla naša čierna gazela. Vyskočila na jedného z nich a číslo pokračovalo artistickými figúrami na ich chrbtoch. Stopol som Rafa, nech ešte počkáme. Dobre sa na ňu pozeralo. Tak dobre, že sme ju zabudli virtuálne preťahovať. Keď sa číslo blížilo ku koncu, Rafo zavelil Teraz!
Skočili sme do arény, otočili sa k publiku a roztiahli transparenty. Trochu som sa bál, lebo poza chrbát mi dupotali kopytá krúžiacich koní. Skočil ku mne jeden z cirkusantov, vytrhol som sa mu a spadol dozadu. Počul som, ako niekto panicky zakričal, ozvalo sa erdžanie. Pri mne zabrzdil kôň a niečo ponad mňa preletelo. Rafovi pri nohách v pilinách pristála čierna gazela. Vyplašene sa k nej zohol, natiahol ruku a pomáhal jej vstať. Zrazu ju pustil, takže znovu spadla. Prebehol ku mne a zavelil Poďme! Utiekli sme.
„Prečo si ju znovu zhodil na zem?“ spýtal som sa ho vonku.
„Naľakal som sa. Mala starjapove tetovanie,“ odpovedal vyplašene. Vtedy som sa vyplašil aj ja.

Starjapo


Ako malý chlapec som svojho starého otca, ktorý býval s nami, volal starjapo, lebo som to tak počul od ostatných. Nezamýšľal som sa nad tým, čo to znamená. Pre mňa to bolo meno. Až keď som začal chodiť do školy a zistil, že slová sa skladajú do viet a existuje aj nejaké spodobovanie, pochopil som. Nebol starjapo, ale starý apo. No ja som to už nemenil, volal som ho tak stále.
S Rafom sme boli najlepší kamaráti už od detstva. Keď sme mali asi desať rokov, lašovali sme u mňa doma. Pod záložkou obalu jednej starjapovej knihy sme našli dva útržky starej čiernobielej fotografie. Keď sme ich dali k sebe, bola na nej časť tela nejakej černošky. Mala špatné prsia, čo som jasne vedel zhodnotiť, lebo pekné prsia vyzerajú ako tie, čo majú modelky a pornoherečky. To sme mali s Rafom napozerané na internete. Černoška mala zvláštne plastické tetovanie a kadejaké náhrdelníky a krúžky. Chýbal tretí útržok fotky a s ním jej tvár. Boli sme zvedaví, čo tá fotka znamená, utekali sme za starjapom.
Najprv nás vyhrešil, že mu lašujeme vo veciach, ale len tak naoko. Potom si nás posadil pred seba, dlho pozeral na tie dva útržky a zdalo sa, že spomína. „Keď som bol v Egypte…“ začal.
Starjapo bol geológ. Hneď po doštudovaní dostal ponuku ísť robiť prieskum v severnej Afrike. Bolo pár rokov po vojne, s týmito krajinami sme sa veľmi chceli kamarátiť, preto sme im pomáhali. Takmer desať rokov sa túlal od Líbie až po Afganistan a hľadal nové náleziská nerastných surovín. Z tohto obdobia nám už narozprával veľa neuveriteľných príbehov, vždy sme ho počúvali s otvorenými ústami.

O troch zlatých nuggetoch


„Keď som bol v Egypte, práca ma doviedla až na juh krajiny. Ďalej sa už autom ísť nedalo, prenajal som si ťavu a to najnutnejšie na ňu preložil. Meracie prístroje, veci na kreslenie a fotografovanie, jedlo a hlavne veľa vody. Hneď pri prvom táborení ma v noci prepadli lúpežní nájazdníci. Chceli ma zabiť a okradnúť. Jeden z nich zdvihol meč a chystal sa ma prebodnúť.“
„Ale nezabil ťa, že?“ vyplašene som ho prerušil.
„Buď trpezlivý, dozvieš sa. Zrazu mu jeho kumpán zastavil ruku s mečom. Ukázal mu moje vybavenie geológa. Zazdal som sa im užitočný, tak ma nechali žiť. Boli odniekiaľ z juhu Sudánu, rieka im tam občas vyplavovala zlato, ktoré bolo kmeňovým pokladom. No po poslednom zemetrasení prestala. Mňa chceli použiť na to, aby som našiel zdroj toho zlata. Putovali sme tam veľa dní. Tú zlatú žilu som naozaj našiel, ale nepovedal som im, kde je, lebo som vedel, že hneď potom ma zabijú. Nenápadne som si však zobral tri zlaté nuggety, veľké asi ako orechy, a dobre som si ich schoval…“
„Kam si si ich schoval?“ zaujímali ma aj podrobnosti.
„Predsa na najbezpečnejšie miesto. Do zadku. Veď tak vznikol výraz zlatá žila, to som vymyslel ja. Ale pokračujeme. Stále ma strážili a držali nahého, aby som neutiekol. No teraz chceli odo mňa spoločnú fotku. Keď som ju vyvolával, mal som konečne prístup k svojim chemikáliám. Medzi nimi som si, vo fľaštičke so smrtkou, schovával nasušenú halucinogénnu rastlinu. Pre lekárske účely samozrejme. Vyrobil som z nej cigarety. Len čo som si chcel zapáliť, zabavili mi ich a vyfajčili sami. Tam fajčili všetci do jedného. Keď boli paralyzovaní, nezaspali celkom, rýchlo som schytil svoju ťavu a utekal, čo mi nohy stačili. Voda sa mi minula rýchlo. Lúčil som sa so životom, našlo ma domorodé dievča. Keď ma nahého a polomŕtveho niesli do dediny, vyšli zo mňa tie tri zlaté nuggety. Asi si mysleli, že som jeden z bôžikov, človeko-vták, ktorý znáša zlaté vajcia. Uložili ma ďalej od dediny, do chatrče pre menštruujúce ženy, asi som bol pre nich nečistý. To dievča, čo ma našlo, sa o mňa staralo. Bol som jej, taký tam mali zvyk. Ak niekto niečo nájde, tak mu to patrí.“
„A čo tie tri nuggety?“
„Tie som venoval záchrancom. Jeden dostalo to dievča, jeden náčelník a jeden šaman. No to bolo tiež zaujímavé. Nevedeli sa dohodnúť, každého lákal ten najväčší, ale práve ten mal tvar lebky. Dokonca žmurkajúcej lebky. Boli však poverčiví. Podľa postavenia v kmeni ho mal dostať náčelník, ale posunul ho šamanovi a ten zasa dievčaťu. Takže moja záchrankyňa nakoniec obišla najlepšie. Ale pokračujme. Začali si ma chovať. Aby som začal znovu znášať zlaté vajcia, posielali mi len to najlepšie. Ich najchutnejšie jedlo, čo boli surové tučné larvy a žaby na estragone. Ich najobľúbenejší alkoholický nápoj, čo boli kvasené pľuvance. Ich najkrajšie dievčatá, tie som samozrejme odmietal. Mne sa páčila len moja záchrankyňa, a ukázalo sa, že aj ja jej. Mala prikázané každý deň kontrolovať, či sa už nechystám niečo zniesť, a to nás zblížilo.“
„Ako kontrolovať, starjapo?“ teraz bol zvedavý Rafo.
„Tí, čo chovajú sliepky, vedia. Ale pokračujme. Raz sa zastavila pred začiatkom nejakej ich slávnosti a bola taká vyparádená, že som si ju musel odfotiť. Na druhý deň pribehla celá vyplašená, práve som dosušil tú jej fotku. Z jej gestikulácie som pochopil, že kmeňovej rade starších došla trpezlivosť a rozhodli sa ukončiť môj chov. Podľa toho, aká bola vyplašená, som nedúfal v nič dobré. Pomohla mi zbaliť sa a zaviedla ma k najbližšej ceste, na ktorej už boli stopy áut. Trvalo to celý deň. Volal som ju, aby išla so mnou. Nechcela. Vzala fotku, ktorú som jej dal, a roztrhla ju na dve časti. Párkrát ich priblížila a oddialila, aby naznačila, že tie dve časti si raz k sebe nájdu cestu. Jednu podala mne, druhú si nechala. Priložila si ju na srdce a zmizla v buši.“
„Prečo je tá tvoja časť roztrhnutá?“ spýtal som sa zvedavo.
„Našla mi ju raz stará mama a trochu sa jej nepáčila, tak ju roztrhla,“ usmial sa potmehútsky.
„Neskúšal si ju nikdy hľadať?“
„Skúšal, raz, ale na to miesto sa mi nepodarilo znovu trafiť. No a potom som spoznal starú mamu a na to hľadanie sa akosi pozabudlo. Len fotka mi zostala ako pamiatka.“
S Rafom sme si ju občas vytiahli a predstavovali si, ako asi vyzerala tvár na chýbajúcej časti. Snívali sme, že raz pôjdeme do Afriky a niekde náhodne zachránime z pazúrov leva černošku, ktorá bude mať takéto tetovanie, a ona nám povie viac. Po pár rokoch tajomstvo zovšednelo, na fotku sme zabudli. Keď pred rokom starjapo zomrel, prehodil som si ju z tej knihy do svojho šuplíka, aby neskončila náhodou v nejakom antikvariáte. A dnes sme tú černošku stretli.

Privítanie v maringotke


Dobehol som domov. Hneď som utekal k šuplíku a vytiahol z neho starjapovu fotografiu. Veľmi som sa tej čiernej gazely chcel spýtať, odkiaľ je a čo to tetovanie znamená. Ale predstavil som si jej nahnevaný pohľad, keď sa zdvíhala z pilín, a bolo mi jasné, že nie je bezpečné stretnúť sa s ňou. Musím si vymyslieť nejaký dôvod. Lebo inak to bude brať ako drzosť.
Do vrecka som si strčil dva útržky fotografie a vybral sa späť k cirkusu. Bol už večer, z diaľky som pozoroval frmol okolo šapitó. Po chvíli som zazrel, ako vyšla z jednej maringotky do starého hippie Volkswagenu zaparkovanému pár metrov vedľa a vrátila sa späť. Nenápadne som tam prešiel a zaklopal. Otvorila dvere a hneď ich aj silno zabuchla. Rozmýšľal som, či zaklopať ešte raz. Našťastie nebolo treba. Po chvíli sa dvere otvorili znovu.
„Čo tu chceš?“ spýtala sa nevraživo.
„Chcel som vedieť, či sa vám nič nestalo, chcel som sa ospravedlniť a chcel som sa spýtať, či ste tam niekde nenatrafili na môj občiansky preukaz, lebo ho nemôžem nájsť.“ To posledné bola kamufláž, občiansky som nechal doma.
„Trochu ma bolí noha,“ ukázala na obviazaný členok, „no našťastie viem padať. Nič sa tam nenašlo, ale ak sa nájde, dám ti vedieť. A poď dnu, lebo ak ťa tu niekto zazrie, dostaneš nakladačku.“ Rýchlo som vošiel, aby som nedostal nakladačku. Len čo sa za mnou zavreli dvere, dostal som nakladačku. Jednu mi vylepila.
„Čo za sprostosti to chlapci robíte? Hlasovali sme, či na vás zavolať políciu, môj hlas rozhodoval, lebo som si to najviac odniesla. Poďakujte mi, že som povedala nie a zachránila vás.“
„Ďakujeme,“ precedil som cez zuby. Cítil som, ako mi červenie ksicht. Začal som byť nasratý, lebo som nebol zvyknutý na facky. Rodičia ma vychovávali pacifisticky. Psychickým terorom.
„Tá bola len symbolická. Aby si si zapamätal. A klídek! Vyzeráš ako indián Červená paprika.“
„A ty vyzeráš ako Ibi Maiga.“ Neviem, prečo som to povedal, no uľavilo sa mi. Asi nejaký skrat. To preto, lebo Ibi bol pre nás etalónom černocha, ťažko sa mi hľadali iné vzory. Naviac sa mi na neho trochu aj podobala. Rozosmialo ju to.
„Mladý sa nám osmeľuje. A tyká mi. Pokojne v tom môžeš pokračovať. Ja som Saida.“
„Pyko.“
„Tam sadni!“ Jej slovenčina nebola úplne čistá, hovorila pomaly, ale z prízvuku som nedokázal odhadnúť, odkiaľ vlastne je. Občas som zacítil angličtinu.

Saida sa predstavuje


Poobzeral som sa. Maringotka bola zvnútra veľká, mala aj niekoľko dverí do ďalších miestností. Počul som tiecť vodu, jedna z nich bude asi kúpeľňa. Hlavná časť bola niečo ako obývačko-kuchyňa. Spoločný priestor so stolom a sedačkou, teraz roztiahnutou na spanie.
Saida mala oblečený župan, ale piliny vo vlasoch naznačovali, že sa ešte nestihla osprchovať. Vychladol som, chcel som začať seriózny rozhovor.
„Saida. Odkiaľ je to meno?“
„Z Afriky. Začínaš ma spovedať? Zvedavý si, čo? Ušetrím ti otázky. Ako mladá som sa dostala do Európy a vyštudovala. Angličtina je môj druhý matkový jazyk. Nie som artistka, som tanečnica a gymnastka, no bola som aj pri cirkusoch. Žila som vo viacerých krajinách. Najdlhšie na Slovensku, slovenčina je môj tretí matkový jazyk. V tomto cirkuse som zobrala kšeft na tri mestá, lebo sa im zranila artistka. Toto predstavenie bolo posledné, ráno nasadnem do svojej hippie dodávky a odídem ešte neviem kam. Už niekoľko rokov je mojím domovom. Mám tam všetko, čo potrebujem. Spálňu, kuchyňu, kanceláriu, chrám… a hlavne slobodu.“
Čakal som, že teraz ona vyspovedá mňa. No asi ju to vôbec nezaujímalo.
„Chrám?“ spýtal som sa na to, čo ma v jej monológu najviac zarazilo. Ukázala na nízky stolík vedľa postele, na ktorom bolo zopár predmetov, na prvý pohľad som identifikoval len sviečky a vonné tyčinky.
„To je môj oltárik. Nemám náboženstvo, ale meditujem.“ Pristúpil som k nemu. Bolo tam zopár pekných brúsených kameňov, nejaký náhrdelník, drevená kocka a pár ďalších drobností, ktoré som absolútne nedokázal identifikovať.
„Tomuto ja neverím.“
„Takto isto som sa ja smiala svojej mame, keď pri tomto sedávala. A keď zomrela, prvé, čo som si zobrala, bol jej oltárik. Skoro všetko je tu po nej. Ja som pridala tento kameň, toto, toto a toto.“
„Na čo je táto kocka?“
„To neriešim. Je po mame, musela mať pre ňu nejaký význam. Pre mňa je to relikvia.“
Viac som do toho nerýpal. Znovu sme si sadli.

Duracelko


„Snažíš sa ma zbaliť?“ prstom ukázala k môjmu rozkroku. Pozrel som sa tam. Zabudol som si zazipsovať gate, keď som sa doma prezliekal. Hanba. Cítil som sa trápne. Rýchlo som sa zapol a snažil sa skryť za humor:
„Zachutilo ti mladé mäsko?“ Rozosmial som ju.
„Čo myslíš, prečo by sa nejaký mladý zajačik mohol páčiť starej…“ nevedela nájsť slušný ekvivalent k zajačikovi. Koza ani krava sa tam naozaj nehodili.
„Zajačici?“ okúsil som kompromisný návrh.
„Starej zajačici,“ zopakovala.
„Lebo mladý zajačik je ako Duracell Bunny, ktorý má také dobré baterky, že vydrží najdlhšie.“ Tak som to poznal z reklám.
„Ak už prirovnávame k baterkám, tak mladý zajačik je čínska fejková baterka. Vytečie skôr ako ja.“
Ten vtip som poznal, ocenil som však, ako ho vedela zasadiť do kontextu. Jej otvorenosť ma zarážala a pôsobila na mňa dráždivo. Nebol som zvyknutý na to, že sa dospelí v mojom okolí takto priamo so mnou rozprávajú. Že ma berú ako seberovného.

Láskovky


Z kúpelne práve vyliezol kúzelník, zakričala na neho. Mal okolo bedier uterák, mokré vlasy, vyholený, navoňaný, na chlpoch sa mu leskli drobné kvapky zle poutieranej vody. Sadol si k nám.
„Chosé, mladému sa snažím vysvetliť, že najväčšou hodnotou zajačika nie sú jeho baterky. Možno to pôjde rýchlejšie, ak mu to povie chlap.“ Obrátila sa na mňa. „Chosé sa práve vytuningoval, lebo ide za Lolou. Lola má… je madučká. Koľko presne?
„Lola má šestnásť rokov. Aj dva týždne.“
„To skoro ako ja,“ prerušil som ho. „Nie je to náhodou nejaká moja spolužiačka? Možno o ročník nižšie.“
„Keby to bola tvoja spolužiačka, bola by to len jednorazovka,“ ohradil sa. „Za pár dni v jednom meste viac nestihneš. Ale toto je láska.“ Slovo láska zdôraznil a vyslovil s pátosom.
„Lola je jeho malá pomocníčka,“ doplnila Saida.
Takže tá mladá je karimatkou tohto starého chrena? Práve som začal intenzívne žiarliť.
„Dobre, naučíme čosi mladého. Ale najskôr ho naučíme piť.“ Pred každého z nás postavil pohár, vložil doň niekoľko kociek ľadu a zalial zlatým alkoholom z hranatej fľaše. Moja prvá whisky. Nič moc.
„Každý vek má svoju odrodu lásky,“ začal. „Je pekné, ak si ju človek vychutnáva len s niekým zo svojej generácie. Ale prichádza tak o dve rozdielové príchute. Hlavne tá mladá a tá stará, alebo skôr zrelá, sú veľmi rozdielne. Preto aby bola zachovaná rovnováha sveta, mal by sa mladý človek aspoň raz zaľúbiť do niekoho zrelého. Potom si užívať svoje generačné lásky, tých môže zažiť aj sto, stále je to len jedna, lebo sú rovnaké. A nakoniec ako zrelý sa zaľúbiť do niekoho mladého. Len tak zostane zachovaný základný princíp prírody – magické číslo tri. Tri etapy života, traja králi, tri časti správneho príbehu, tri lásky.“
„Ale ja keď vidím mladú so starým, pripadá mi to nechutné,“ priznal som úprimne.
„Ak je v tom láska, nie je to nechutné, ale krásne.“
„V čom sú iné tá prvá a tá tretia láska?“
„V tom, v čom sú rozdielni mladý a zrelý človek. Ja to viem povedať len z pohľadu chlapa, na opačný pohľad sa spýtaj Saidy. Mladé dievčatá sú vyrehotané, stále poskakujú ako kozičky, štebotajú, neriešia vážne veci, nehanbia sa vodiť s kamoškami za ruky… prejde pár rokov a zrazu je všetko preč. Zrelá žena je zasa vyrovnaná, vážne veci má vyriešené, nemá pocit, že jej niečo uteká medzi prsty, v sexe je labužníčka. Môžeš si to predstaviť tak, ako keby láska tej mladej sa rátala v eurách a láska toho starého v dolároch. Stretnú sa, nejakú čiastku si navzájom rozmenia a môžu si užiť krátku dovolenku v krajine toho druhého.“
„Ako keby existovali bankovky lásky?“ spýtal som sa. „Akési láskovky?“
„Áno, presne tak. Ja dám Lole moju láskovku, ona mi dá svoju láskovku a oboch nás to obohatí. Vidím, že som to vysvetlil dobre.“ Zdvihol sa, dopil rýchlo svoj pohár a vybehol von.

Zimomriavky jedna


„Tak čo je teda na mladom zajačikovi viac ako kvalitné baterky?“ spýtal som sa Saidy.
„Citlivosť na vonkajšie podnety. Nesmelosť. Úprimnosť. Nevinnosť, ktorá sa nedá skryť.“
„Ja nevinný nie som. A ani nepatrím medzi najcitlivejších, mňa len tak niečo nerozhádže.“
„To si len myslíš. Keby si vedel, ako sa vekom zmeníš. Šestnásť. Rozhádže ťa obyčajný pohľad na dievčenský prsník. Dvadsať. Prsník už nestačí, ale ešte stále sa ti rozklepú kolená pri milovaní. Dvadsaťpäť. Milovanie už nestačí, rozhádže ťa láska s veľkým L. Tridsať. Láska s veľkým L ťa zunuje, rozhádže ťa druhá láska. S ešte väčším L. Tridsaťpäť. Druhá láska ťa zomelie, odíde, žena prestane byť vecou údivu…“
„Myslím si, že sa trochu mýliš. Doba sa zmenila. Porno pozerávam od desiatich. Prsník ma rozhádzal maximálne tak do dvanástich.“
Odhrnula si pravú polovicu županu, vyskočil jej odtiaľ prsník. Veľký, okrúhly, pozeral na mňa jedným okom. Zaskočilo ma to. Usmiala sa. Uvedomil som si, že pozoruje moju tvár a keď som si sám seba predstavil, vedel som prečo. Oči mi vyliezali z jamiek a ústa sa mi mimovoľne pootvorili. Cítil som, akoby mi niekto ľadom prešiel po chrbtici, postavili sa mi všetky chlpy. Husia koža ako vyšitá. Usmiala sa a prstom mi prešla po predlaktí.
„Zimomrrriavky. Najkrajšie slovenské slovo. Toto z teba robí zajačika. Nie baterky.“

Zimomriavky dva


„Náhoda,“ začal som sa obraňovať. Nechcelo sa mi pripustiť, že má pravdu. Veď som už videl zopár nahých dievčenských hrudí a gamba mi nepadala. Muselo v tom byť niečo iné. „Ten ľad vo whisky.“ Odložil som ju bokom. „Pozri, nič,“ ukázal som predlaktia a očami som sa priblížil na dvadsať centimetrov k jej hrudi.
Odsunula župan na druhej polovici svojej hrude. Akoby ľad vyskočil z pohára a nasypal sa mi za golier.
„Zimomriavky number two,“ skonštatovala.
Dobre som sa pripravil na druhý prsník, vedel som, že tento ma už nerozhádže. Ale rozhádzal. Žiaden tam totiž nebol – mužská polovica hrude, s jazvami. Ten pohľad mi stiahol hrdlo, ešte som v živote nevidel, ako reálne vyzerá ženská hruď po odstránení prsníka. Usmievala sa.
„Tento pohľad je lepší ako nové baterky.“
Prstami som chcel prejsť po jazvách, ktoré zostali po ľavom prsníku. Aby som dokázal, že som nad vecou. Že ma hneď tak niečo nerozhádže. Keď videla, ako sa tam moje prsty pomaly blížia, zatiahla polovicu opony. Ani ona nebola nad vecou. Nechala mi len ten zdravý. Ruku som pomaly presmeroval k nemu. Trochu sa triasla, rozmýšľal som, či ju stiahnem a zakryjem tento fakt, alebo nechám veci plynúť. Ona len pasívne čakala a pozorovala ma.

Zimomriavky tri


Ruku som pomaly začal posúvať nadol. Prstom som skopíroval rovnomerný prsný oblúk, ktorým jej telo vystupovalo do priestoru, a pokračoval ďalej. Keď som prišiel k pupku, povedala:
„Milí poslucháči. Čakajú nás zimomriavky number three.“
„Nečakajú,“ odpovedal som, aj keď prst zastal v pohybe. Veril som si. Nemá ma čím zaskočiť.
„Nebojíš sa dotknúť Púštneho kvetu?“
Púštny kvet! Bože! Má ženskú obriezku? Práve nedávno som o tom videl film a čosi aj prečítal. Striaslo ma.
„Zimomrriavky number three.“ Už to len skonštatovala. Bez úsmevu.
„Neverím ti. To si ma len chcela vyplašiť. Taký príbeh si nezažila.“
„Taký nie, každá máme svoj. Ale priznám sa, že mi je príjemnejšie, ak mi neveríš.“
Ruku som pomaly oddialil od jej pupka a aby to nevyzeralo tak zbabelo, napil som sa. Dúfal som, že nezačne o detailoch. Tento príbeh sa mi počúvať nechcelo. Začal som chápať dievčatá, ktoré si pri hororoch v kritických scénach zakrývajú oči. Ja som si teraz chcel zakryť uši.

Zimomriavky štyri


Vzala do ruky môj zbabelý prst a priložila si ho presne na to isté miesto, kde skončil svoju objaviteľskú cestu. Na pupok.
„Tu niekde sme prestali. Je to na tebe,“ resetovala nás do bodu rozhodnutia. Rozmýšľal som, či sa mi to chce. Či si zneuctiť romantickú predstavu o tom najkrajšom mieste na ženskom tele niečím raneným. Znetvoreným, plným bolesti. Nechcelo sa mi. Mal som chuť nielen zatvoriť pred tým oči, ale aj ruky. No druhá moja polovica bojovala tiež statočne. Neponíži ma. Som odvážny. Som nad vecou. Môj prst sa pomaly rozbehol, opustil pupok a klesal nadol. Radšej som sa tam nepozeral. Po chvíľke narazil na okraj jej nohavičiek, kde na chvíľu zastal. Ako auto pred závorou parkoviska. Potom sa pohol ďalej.
Čakal som rovinu. Čakal som mierny svah. Prsty zastali na niečom vyčnievajúcom. Zarazilo ma to. Pozrel som sa dole. Dotýkal som sa spodnej bielizne, ktorá sa nepodobala na ženské nohavičky, ale na mužské slipy. Niečo vypuklé sa v nich vzdúvalo. Mykol som od strachu rukou a odtiahol sa. Vyšiel zo mňa zvuk, ktorý sa nedá opísať, žiadna onomatopoja naň nebola. Prekvapene som na ňu pozrel. Nepozerala mi do očí. Pozerala mi na ruky a usmievala sa.
„Aha, čo to?“
„Zimomrrriavky numberr four,“ odpovedal som poslušne. Napodobnil som trochu jej výslovnosť.
„Yes,“ pritakala.

Ibi


Otvorili sa dvere. Dnu vstúpil kúzelník, za ním cupitala vyrehotaná Lola. Obrátil sa k nej a priložil si prst na ústa, no nepomohlo. Ospravedlňujúco sa pozrel na nás:
„Prepáč, Ibi, my zalezieme do pelechu a ani o nás nebudete vedieť.“ Zmizli v miestnosti na opačnom konci maringotky.
„Kto je Ibi?“ spýtal som sa jej. „Ty nie si Saida?“
„Myslel som si, že si na to prišiel aj sám, veď týmto smerom sme sa už rozprávali.“
„Na čo že prídem aj sám?“
„Vieš, kde je Ibi Maiga?“
„Vraj sa vrátil do Afriky. Zmizol z časopriestoru.“
„Nezmizol. Ibi zistil, že sa cíti byť viac žena ako muž. Potreboval trochu času a pokoja. Kým sa ten Ibi zmení na tú Ibi.“
Poriadne som sa na ňu zahľadel. Prišlo mi zle. Dotýkal som sa chlapa.
„Prečo ma klameš!“ zasyčal som na ňu.
„Neklamem, len je pre mňa ťažké ti to priamo povedať. Nevedela som, čo všetko je potrebné povedať. Stačilo, keby si sa bol hneď po príchode otočil a nič nemuselo byť povedané. Naviac, naznačovala som ti to!“
„Ako?“
„Prsia mám hotové len spolovice. Ukázala som ti ich.“
„Ale ja som to pochopil naopak, že si o jedno prišla kvôli rakovine.“
„Za to ja už nemôžem, ako si to pochopil.“ Pridvihla si ten pravý. Bola pod ním jazva kopírujúca jeho spodný oblúk. Aspoň toľko som z tejto oblasti vedel, že tak sa vkladá silikón.
Necítil som sa práve najlepšie. Nevedel som, čo mám robiť a ako sa správať. Videla, že som nesvoj. Poriadne si zavrela župan a prepásala ho pásikom. Ocenil som, že je tolerantná a nechce ma zbytočne provokovať. Potom sa chlapsky poškrabala v rozkroku. Zdvihol sa mi žalúdok.

Rozprávnik


Otvorili sa dvere pelechu a objavila sa v nich kúzelníkova hlava. „Ibi, nemôžem nájsť našu hračku.“ Slovo hračku povedal s jasným dôrazom na to, že vraví v úvodzovkách.
Chvíľku váhala s odpoveďou. „Fuck off, Chosé! Ty vieš presne, kedy máš prísť.“ Siahla si do nohavičiek, vytiahla odtiaľ niečo gumené a hodila to po ňom. Chvíľku mu to skákalo v rukách, no potom to chytil, poďakoval a zaliezol do pelechu.
Už som len rezignovane pozeral pred seba.
„Si úprimne dôverčivý, to je na tebe najkrajšie.“
„Som blbý.“
„Nie. Si úprimne dôverčivý. Nehanbi sa za to. Ale nauč sa aj ty rozprávať…“ hľadala správny výraz, no nenašla, „fanciful tales, facts and fiction… ako to voláte?“
„U nás to voláme ojebávanie.“
„To je silné slovo.“
„Tak teda namotávanie…“
„Áno, to!“
„Prečo sa to mám naučiť?“
„Je to krásna hra. Potešenie na oboch stranách.“
‚To hej. Na tvojej strane určite, striga,‘ povedal som si v duchu. Nahlas som pridal: „Ľudia mi potom prestanú veriť. Budem za klamára.“
„Nebudeš za klamára. Budeš za… rozprávač? Rozprávnik? Storyteller.“
„Aj keď to nebude pravda?“
„Nie je dôležité, či je to pravda. Hlavne, že sú zimomrrrjavky. Dôležitých je len prvých päť sekúnd prekvapenia a potom okamih, kedy sa verím mení na neverím. Zostať naveky oklamaný nie je treba.“
„Ten okamih asi záleží na IQ prijímateľa, nie?“
„Áno, ale môžeš mu napomôcť. Zabiť to niečím totálne nepravdepodobným, nahodiť potmehútsky výraz, vložiť tam háčik, ak tam už nie je.“
„Aký háčik?“
„Niečo, čoho sa dá chytiť.“
„Ale už ma nebudeš namotávať, že?“
„Samozrejme, že nie,“ nahodila potmehútsky výraz.

Grco


„Musím si v tom urobiť jasno,“ uzavrel som to. Ukázal som na ňu ako na celého človeka a spýtal sa: „Žena?“ Prikývla. „Saida?“ Prikývla. „Ibi?“ Záporne pokrútila hlavou.
Ukázal som na pravý prsník a prstom naznačil priebeh jazvy pod ním, ktorá vyzerala ako úsmev na smajlíku. „Zväčšenie pŕs?“ Prikývla.
Ukázal som na župan, pod ktorým sa skrývala rovná zjazvená hruď. „Cancer?“ Prikývla. Neviem prečo som zvolil anglické slovo, asi mi neznelo tak kruto.
Ukázal som na nohavičky. „Púštny kvet?“ Mykla plecami a usmiala sa. S významom To zatiaľ nevieme. Jedno tajomstvo zostalo zachované.
Rozmýšľal som, ako sa z toho vykecať, čo bola pre mňa lepšia alternatíva, ako keby som sa mal z toho vyhmatať. Ak si o všetkom podrobne nechám porozprávať a nezažila to, niekde sa pomýli a ja ju odhalím.
„Prečo sa to robí?“
„Tradícia. Aspoň u nás. Traduje sa povesť, ktorá vraví, že to tak treba robiť.“
„U vás v krajine?“
„U nás v kmeni.“
„V akom kmeni?“
„Čongorongo.“
Ten názov sa mi nepozdával. Ale čo ja viem, aké kmene tam majú? Odpovedala dosť rýchlo, mohla by to byť pravda.
„Porozprávaj mi tú povesť.“
„Musím to prekladať z nášho jazyka cez angličtinu, pôjde to ťažšie.“
„Začni vo vašom jazyku.“
Niečo spustila. Znelo to inak ako mne známe jazyky, mohlo to byť africké. Nejaké bumbarasa bla bla bum bum bum. Nerozumel som ani kvak.
„Dobre,“ prerušil som ju. „Teraz po našom.“
„Ten, ktorý stvoril náš svet, sa volal…“ chvíľku rozmýšľala. „Grco.“
„Ale no, hneď na začiatku takto?“ ohradil som sa.
„Neviem, či aj mená mám prekladať, u nás sa volá Bumba a všetko stvoril tým, že to vyvracal. Vyvracal slnko, zem, moria… Keďže nehovoríte God ani Allah ale Boh, myslela som si, že treba nájsť slovenské slovo.“
Mávol som nad tým rukou. Koniec koncov Grco je rovnako dobré meno pre Boha ako ktorékoľvek iné. Pokračovala.
„Grco nakoniec stvoril človeka. Povedal si, že mu dá delený dar množenia. Preto stvoril ešte jedného. Vyrobil ľudský kľúč, dal ho jednej figúrke a povedal Ty si muž.“
„To akože pipíka?“ prerušil som ju.
„Áno. Potom toho muža vtlačil do druhej sošky a povedal Ty si žena a za obidvoch budeš rodiť malých mužov aj malé ženy. Ale po čase prišli obaja znovu za ním a muž sa sťažoval, že ženy sú sebecké. Ak cítia v sebe malého muža, naučili sa vypudiť ho. Preto je stále menej mužov. Grco sa nahneval a povedal im: Muž, do teba vkladám kúsoček ženy. Žena, do teba vkladám kúsoček muža. Kým neporodíš, nebudeš vedieť, čo je v tebe. Budeš cítiť aj malého muža aj malú ženu. Ale po pôrode, prv než sa z malých stanú veľkí, musíte z nich tie cudzie kúsočky odstrániť.
„Jasné, niečo ako prepravná poistka. Po doručení tovaru môžem odstrániť a začať používať,“ zapojil som sa, aby bolo jasné, že chápem.
„A tak muži, prv než malého muža prijmú medzi seba, musia z neho odstrániť ten ženský kúsoček. Obriezkou. A podobne ženy, prv než malú ženu prijmú medzi seba, musia z nej odstrániť ten mužský kúsoček. Obriezkou. Len tak vznikne čistý muž a čistá žena.“
„Takto vo forme povesti to vyzerá celkom rozumne, prečo je z toho taký horor?“
„Lebo malý kúsoček muža v žene si rôzne kmene a kultúry vysvetľujú inak. Výsledok je iný, ak zmizne zo ženy kulilinček a ak veľký kus.“
„V tebe bol aký kus muža?“
„Veľký.“
„Čo je na tom všetkom najhoršie?“
„Fantómová rozkoš. Fantómové orgazmy.“
„Čo?“ vyvalil som neveriaco oči. Čakal som odpoveď obsahujúcu slová bolesť, hanba, zmrzačenie, smrť… no takúto nie.
„Keď niekomu amputujú nohu, aj tak v nej cíti bolesť. Cíti bolesť akoby v nej. Keď ten kúsoček muža zmizne z ženinho tela, nezmizne aj z hlavy. Fantómová rozkoš je zvláštne utrpenie. Je to rozkoš, ktorá nepatrí tebe, ktorá naozaj nie je. Bolesť oblečená do pekných šiat. Ťažko vysvetliť chlapovi.“

Stop!


Začal som v tom všetkom mať chaos. A necítil som sa dobre. Lepšie povedané – komfortne. Bojovali vo mne príjemné pocity z erotiky tejto situácie a nepríjemné pocity z tých rečí okolo. Trhalo ma to na polovicu. Ale teraz, keď na chvíľku stíchla, začala prevažovať erotika. Za poslednú hodinu v mojich očiach omladla o dvadsať rokov. Prisunul som sa trochu k nej a z môjho výrazu bolo určite jasné, kam to smeruje.
Medzi našimi tvárami sa objavila ruka. Jej ruka. Zdvihnutá, ako keď policajti zastavujú auto. Zastal som v pohybe, ale otázku som nedal. Mlčky som čakal.
„Prepáč, naozaj nie som na zajačikov. To, že majú kvalitné baterky, je mýtus.“
„A čo moje zimomriavky?“
„Zimomriavky sa nám už minuli.“
Mala pravdu. V stúpaní po svahu prekvapení sme asi došli na vrchol. Už som nemal pre ňu hodnotu. Stiahol som sa. Prikývol som, akože som pochopil. Ale spomenul som si, prečo som sem vlastne pôvodne prišiel.

Chosé a puzzle box


„Chcel by som sa ťa ešte niečo spýtať.“
„Nepočká to, kým sa konečne osprchujem? Lebo mi tam Chosé zasa vlezie.“ Prikývol som. Zobrala si veci a zaliezla do sprchy. Presunul som sa k jej oltáriku. Nevedel som si predstaviť, že by som aj ja niekedy v budúcnosti dokázal sedieť a čumieť do blba pred zbierkou nejakého haraburdia. Zaujala ma tá drevená kocka. Bola krásne zdobená, vo vnútri niečo hrkalo, možno je to rytmický hudobný nástroj.
Z pelechu vyliezol Chosé. Keď videl, že sprcha je obsadená, zahrešil si a pozrel na mňa.
„Čo to máš v ruke?“
„Nejakú relikviu.“
„Ale trt relikviu. To je puzzle box. Ukáž!“ Pootáčal ho v rukách, postláčal, čo sa postláčať dalo a zdvihol obočie, ako keby mu svitlo. Nahodil kúzelnícky výraz, uprene na mňa pozrel, pred mojimi očami urobil pár rýchlych pohybov, povedal Abrakadabra a kocku otvoril. Keď videl môj vyjavený ksicht, zas povedal Abrakadabra, urobil pár rýchlych pohybov a zatvorenú mi ju podal do rúk, nech skúsim ja. Nešlo to. Vrátil som mu ju. Nezmohol som sa na nič iné len na: „To ako?“ Znovu začal kmitať rukami a podržal mi pred nosom otvorenú kocku. Stopol som ho.
Bolo v nej zopár drobností. Prstom som sa v nich prehrabal, nič zaujímavé. Zaujal ma len jeden žltý kameň, ten som vybral. Vyzeral ako kúsok jantáru, pozrel som si ho proti svetlu, či v ňom nie je niečo zaliate, čo by ho robilo zaujímavým. Nejaký praveký komár alebo miniatúrny dinosaurus. Ale nič. Obyčajný kameň tvaru srdca. Aha, tak možno toto. Srdce.
„Puzzle box je vďačná kúzelnícka rekvizita. Ani nie tak na vystúpenia ako na zábavu. Volá sa aj magic box, secret box, ako chceš. Tento je starý. Jednoduchý, ale o to krajšie zdobený. Na tie dnešné sa niekedy musíš naučiť aj tristo krokov, aby si ich otvoril.“
Vtedy mi niečo napadlo. Vytiahol som dva útržky starjapovej fotky. Ten stredový som vložil do puzzle boxu.
„Môžeš to zavrieť? A o nejakú štvrťhodinku sem zasa prísť a zahrať toto divadielko pre Saidu? Namotáme ju.“ Zdvihol uznanlivo palce na znak súhlasu a zaliezol do pelechu.

Saida počúva príbeh


Na stolík som si položil zostávajúci útržok sarjapovej fotografie a čakal, kým sa Saida dosprchuje. Rozmýšľal som, ako z toho príbehu vyťažiť nejaké prekvapenie. Keď vyliezla, posadila sa predo mňa zasa v župane, ale teraz už s mokrými vlasmi.
„Na niečo som sa ťa chcel spýtať. Veď preto som sem aj prišiel. Toto je kúsok fotky nejakej ženy, ktorá má podobné tetovanie ako ty. Fotil to môj starý otec. Zaujíma ma, kde také ženy žijú, lebo mi o nej porozprával zaujímavý príbeh.“
Pozrela sa na fotku. „To popravde nie je tetovanie, ale nevadí, môžeme to tak nazývať. U nás sa také robia. Ťažko povedať. Môže to byť stovky kilometrov od nás, ale aj vo vedľajšom dome. Aký príbeh?“
Snažil som sa vyrozprávať ho presne tak, ako kedysi mne starjapo. Saida ožívala a bolo vidno, že sa jej tie rozprávkové náhody v ňom páčia. Urobil som pár drobných zmien, lebo som si chcel pripraviť pôdu k tomu, aby mohlo vzniknúť nenápadné spojenie medzi príbehom a Saidiným puzzle boxom. Zo starého otca som okrem geológa urobil aj amatérskeho kúzelníka, takže ho dievčaťu mohol nechať ako jednu zo svojich rekvizít. A nugget som opísal ako žltý kameň srdcového tvaru, takže pri troche fantázie to mohol byť ten jantár v boxe. Normálne som bol na seba hrdý a začalo ma to baviť. V závere som podrobne vysvetlil ako vznikla roztrhnutá fotografia, lebo to bol kľúčový moment.
„Pekný príbeh,“ pochválila ma. „Máš dobrý genofond, nie je to s tebou márne.“

Saida a puzzle box


Potreboval som natiahnuť čas, lebo Chosé stále nechodil.
„Chcel by som ťa poprosiť, či by si mi neukázala, ako sa medituje. Možno v tom niečo nájdem.“
„Na to potrebujem súkromie. Aj tu som sa snažila, aby ma nikto pri tom nevidel.“
„Len chvíľku.“
Zhasla svetlo. Na oltári zapálila všetky sviečky a jednu vonnú tyčinku. Posadila sa na zem so skríženými nohami a ruky so spojenými prstami položila na kolená. Zatvorila oči, pokojne a pravidelne dýchala. Ticho som ju pozoroval.
Z pelecha vykukol Chosé a keď videl, že sprcha je voľná, prepašoval tam Lolu. Potom pomaly prišiel bližšie k nám a priškrteným hlasom, ktorý mal byť asi šepkaním, sa spýtal, čo robíme. Saida otvorila oči, najprv pozrela trochu vyčítavo na mňa, potom rezignovane na neho a pokojne odpovedala: „Meditujeme.“ Chosé sa nenechal odradiť, zostal ticho na svojom mieste a pozoroval. Ale Saida to radšej pomaly ukončila.
„Čo to tam máš, to kockaté?“ spýtal sa, stále šeptom.
„Relikviu, talizman, amulet, skrátka niečo pre mňa citovo dôležité. Je po mame.“
„Ale trt.“ Vedel som, že začína hrať svoju rolu. „Veď to je puzzle box. Škatuľka so skrytým zámkom. To my kúzelníci poznáme veľmi dobre. Ukáž!“
Podala mu ho.
„Tento je starý, jednoduchý, ale aby si otvorila tie dnešné, potrebuješ sa naučiť aj tristo krokov. Pozri!“ Urobil svoje abrakdabra aj s ťažko postrehnuteľnými pohybmi a otrčil Saide pod nos otvorený puzzle box. Prekvapene sa pozrela dnu. Vytiahla odtiaľ kúsok fotografie, ktorý bol navrchu. Skúsila ho priložiť k tomu na stole. Presne sadol. Chosé jej vedľa fotky vysypal zvyšný obsah krabičky. Začala brať do ruky jeden kúsok za druhým a prezerala si ich. Všimol som si, že aj keď postavené chlpy jej vidno nebolo, pomarančová kôra nabehla. Husia koža ako vyšitá. Prešiel som jej prstami po predlaktiach.
„Čože to tu máme?“
„Zimomrrjavky numberr one,“ pozerala sa prekvapene na svoju čiernu pokožku.

Nevlastný dedo


Zrazu ma chytila za ruky, pritiahla k sebe a prisala sa na moje ústa. S takou intenzitou, že som cítil, akoby zo mňa začal unikať život. Vystúpil som zo svojho tela a pozeral sa zhora, ako bezbranne visím v jej rukách. Bol som Harry Potter, ktorého objala čierna hmla dementora. Pomaly som sa v nej rozpúšťal. Na pozadí som videl Chosého, ako uznanlivo zdvíha oba palce a cúvaním mizne zo scény. Moja rozmazaná hlava pripomínala čierny rúž na perách emo dievčaťa, ktoré sa práve odlíčuje. Saida sa zrazu zarazila a odtiahla odo mňa. Vrátil som sa do svojho tela.
„To nemôžeme,“ povedala rázne. „Vieš, čo to znamená? Že tvoj dedo je môj otec. Že máme spoločnú krv!“
Do riti! Som ja ale debil. Namotávanie rozohrám tak, že sa obráti proti mne. Tak sľubne sa to vyvíjalo a teraz toto.
„Myslíš môjho nevlastného deda?“ skúsil som opatrne. Aké ľahké je v sebe nájsť Judáša.
„To fotil tvoj nevlastný dedo?“
„Áno. Babka bola jednou z prvých feministiek na Slovensku a trikrát sa vydala.“
„Určite? Prisaháš?“
„Samozrejme, prisahám, veď prečo by som v tomto klamal. Bola by to hlavne moja škoda.“ Riešil som v sebe silnú dilemu, lebo šlo o krivú prísahu. Ale zdôvodnil som si to tak, že klamstvo, ktoré nič nemení na situácii, vlastne nie je klamstvom. Pomaly sa upokojila.

Saida na tristo ťahov


„Vždy, keď som sa mamy pýtala na otca, povedala, že je to šaman, ktorý musel odísť, ale raz sa vráti. Ak sa budeme za to modliť. Nevedela som, že ona sa modlí naozaj k nemu.“
Do jej úvah som radšej nevstupoval, aby som nepovedal niečo, čím by sa narušil súčasný príjemný sled udalostí. Usmiala sa na mňa, akoby tým chcela spomínanie hodiť za hlavu. Rozviazala si opasok na župane, ten sa sám od seba roztvoril na bezpečnú šírku ako dvere zaistené na retiazku. Vzala do ruky môj prst a položila si ho na pupok. Na rozcestník, kde sme už boli. Rozmýšľal som, na ktorú svetovú stranu sa vybrať. Lákalo ma to na juh, do Afriky.
„Som puzzle box na tristo ťahov. A ty si určite kúzelník.“
Kúzelník vo mne ma zastavil. Prikázal mi chytiť jej ruky a pobozkať prvý prst. Bol to správny prvý krok, jemne v nej cvaklo ako v dobre namazanej zámke. Už len dvestodeväťdesiat deväť.

Fantómová energia


Trvalo to dlho, ale nakoniec som ju odomkol. Skrývala sa v nej odpoveď na posledné tajomstvo. Pregúľal som sa vedľa nej. Obaja sme pozerali do nízkeho stropu a snažili sa skrotiť spoločné dýchanie.
„Zdá sa, že nám tu niekto trošku mystifikoval,“ ozval som sa prvý. „Ak takto vyzerajú fantómové orgazmy, iné už poznať nechcem.“
Zasmiala sa. „Nevadí ti, že je vo mne kúsoček muža?“
„Nie. Pokiaľ nie je z Ibiho Maigu. A tebe nevadí, že je vo mne kúsoček ženy?“
„Nie.“
„Podľa mňa to tak má byť. Grco sa mýli. Ak sa mi niekedy zjaví, degradujem ho.“
„Zachránil by si tak kus ženského sveta.“
„Ale aspoň začínam rozumieť pojmu fantómový. Lebo aj keď je fyzikálne jasné, že mám už všetky kontrolky na nule, baterky vymlátené, nádrž prázdnu, stále v sebe cítim obrovskú energiu. To musí byť fantómová energia.“
„Možno si sa už napojil na vesmír.“
„A teraz čo?“
„Teraz ma znovu zamkni!“

Ráno


Niečo mnou triaslo. Otvoril som oči a nebol som si istý, či som ešte stále na tomto svete. Nado mnou stál Chosé.
„Vstávaj, mladý. Balíme, nemal by si tu už byť.“ Poobzeral som sa okolo seba.
„Kde je Saida?“
„Tá odišla už skoro ráno. Mám ťa pozdravovať.“
Vyhrabal som sa z postele. Cítil som sa ako zbitý kôň, ale šťastný a spokojný. Na stole stál papier zložený na polovicu. Keď som ho zobral, ukázalo sa, že ho podopierali dve nové baterky, ešte zabalené v igelite.

Dear Bunny,

prepáč. Odišla som skôr. Nechcela som sa s tebou lúčiť, lebo lúčenie vždy spáli časť spomienok. Ďakujem za krásny večer a ešte krajšiu noc. Dokázal si presvedčiť starú zajačicu, že sa mýlila. Áno, zimomriavky sú krásne, ale niet nad kvalitné baterky.
PS: Nechávam ti tu náhradné, zídu sa ti ;-)
PS2: Pozri si fotky v svojom mobile.

Mobil som mal hodený na nohaviciach ležiacich vedľa postele. Rýchlo som v ňom nalistoval poslednú fotku. Bola na nej moja hlava položená na vankúši, oči zatvorené, ústa pootvorené, slina vytvárala stalagnát medzi kútikom úst a vankúšom. Chvíľku som sa kochal pohľadom na samého seba a myslel na to, čo na tej fotke nie je. Čo bolo jej prológom.
Preklikol som na predchádzajúcu fotku. Na prvý pohľad som nevedel identifikovať, čo na nej vlastne ju. Potom sa mi rozjasnilo. Na liste papiera boli položené tri útržky fotografie, ktoré do seba presne zapadali. Dva som poznal. Na tom treťom bola usmiata tvár mladej černošky. Určite patrila k tým ostatným dvom, lebo náhrdelníky a ozdoby v mieste roztrhnutia na seba plynulo nadväzovali. Pod tým bolo narýchlo rukou pripísané:

Práve som ešte raz pozrela do puzzle boxu, Chosému sa nevysypalo všetko. Bol tam aj tento kúsok fotografie. Predstavujem ti svoju mamu.

„Do riti!“ zahrešil som si nahlas. „Do riti, do riti, do riti!“ Došlo mi to. Vyspal som sa s vlastnou tetou.

Zastávka u Rafa


Hneď som bežal k Rafovi. Dlho trvalo, kým otvoril dvere.
„Vyspal som sa so svojou tetou.“ Chvíľku na mňa rozospato pozeral.
„Prečo ma z tých najlepších párty vždy vynecháš? Tam musel byť kvalitný matroš.“
Keď som mu všetko vyrozprával, nechcel mi veriť, až kým neuvidel fotku v mobile. To ho presvedčilo.
„Viem, že to nemôže byť tak, ako to vyzerá, niekde je skrytý háčik. Ale vôbec mi to neprekáža, mal som ráno krásne zimomriavky.“
„Tak ten háčik hľadajme, pošli mi to do kompu.“
Poslal som. Fotku správne otočil a orezal. V Googli dal vyhľadávať podobné obrázky. Bola hneď na prvej strane výsledkov hľadania. Niekoľkokrát. Krásne čistá, neroztrhaná. Zajasali sme a pokračovali v pátraní. Po chvíli sme boli pri zdroji.
„Tu je, sviňa jedna,“ skonštatoval Rafo. „Je to z nejakej národopisnej či cestopisnej knihy. A pozri na rok prvého vydania.“
„Do riti, starjapo nás riadne ojebkal. Veď vtedy nebol ešte ani v puberte, takže to určite nie je jeho vlastná fotka.“
Obaja sme sa zamysleli. Bolo jasné, že kombinujeme a konštruujeme, ako to asi naozaj mohlo byť. Nič mi nenapadalo.
„Mám verziu, ktorá by mohla sedieť,“ ozval sa Rafo. „ Ale neprerušuj ma!“
„Dobre.“
„Starjapo sa dozvedel, že ide do Afriky. Navštívil knižnicu, aby získal nejaké informácie. V jednej z kníh narazil na fotku nahej černošky. Keďže vtedy bolo ťažké získať nejaký obrázok na honenie…“
„Prestaň!“
„Sľúbil si, že nebudeš prerušovať. A čo, myslíš si, že on si nikdy nehonil? Desať rokov vo svete…“ Keď videl môj pohľad, radšej pokračoval miernejšie. „Páčil sa mu obrázok nahej černošky. Aby si ho občas mohol len tak pozrieť, odfotil si ho, lebo knihu musel vrátiť. Keď si ho raz len tak pozeral, načapala ho pri tom lentakpozeraní tvoja stará mama a roztrhala mu ju. A pre istotu jednu časť aj zjedla. Zostávajúce skryl do knihy, kde na ne zabudol a my sme ich našli. To je prvá časť príbehu.“
„Môže byť,“ zamyslel som sa. „A druhá?“
„Keď sa včera gazela dobyla do puzzle boxu, našla tam nejaké rodinné poklady, možno sa jej vyjasnilo niečo z minulosti. Preto mala zimomriavky, tvoj útržok fotky nebol podstatný. Hneď vedela, odkiaľ je, tú knihu určite poznala. To ako keby tebe niekto ukázal Fullovu ilustráciu z Dobšinského, je to jednoducho národné dedičstvo. Využila ale fakt, že sa ti vypomstil tvoj vlastný príbeh, ktorý ukazoval na to, že ste pokrvní príbuzní. Mohla ťa preto odmietať a nechať ti tvoje klamstvo vyžrať. Potom si zaprel vlastného starého otca, čím si zmenil povahu vášho vzťahu a otvoril si cestu k sexu. Blahoželám. Keď si ráno tvrdo spal, vyhľadala fotku na nete a vytlačila ju. Obtrhala do potrebného tvaru, aby presne sedel k zvyšku. Poskladala na papieri do uceleného obrázka, pripísala pár mystifikačných slov, odfotila a zabuchla za sebou dvere. A potom si niekde cestou v hippie folksvágeníku predstavovala, že si to práve objavil a škodoradostne si povedala Zimomrrriavky numberrrrr five. Do riti! Úžasná je. Tú si chcem zobrať za ženu.“
„Chcieť môžeš, ale ťažko ju nájdeš. Hladina sa za ňou zavrela.“
Rozmýšľal som nad príbehom. Mohlo to tak byť. Čaro pominulo, ale vôbec mi to neprekážalo. Presne ako povedala: „Nie je dôležité, či je to pravda. Hlavne, že sú zimomrrrjavky.“

Po roku


Prešiel presne rok a po meste sa znovu objavili plagáty toho istého cirkusu. Svitla mi nádej. Lebo už presne rok som bol beznádejne zamilovaný a nevedel som, čo s tým. Rozum mi vravel, aby som Saidu zaradil na čestné miesto svojich spomienok a pohol sa ďalej. Niečo iné vo mne (bránil som sa nazývať to zjednodušene srdce) si so mnou robilo, čo chcelo. Stále som na ňu myslel, prenajala si moje vedomie i podvedomie. Písal som jej zamilované listy s nalepenými známkami, čakali už len na doplnenie adresy. Nechcel som už takto ďalej fungovať.
Kúpil som lístok hneď na prvé večerné predstavenie a prispel tak na týranie zvierat v cirkusoch. Dal som si bundu s kapucňou, tmavé okuliare, šiltovku a posadil som sa úplne hore do posledného radu, aby som nedostal nakladačku. Chosé mal novú asistentku a na koňoch jazdila nejaká nezaujímavá beloška. Saida sa neobjavila. No čo som asi čakal?
Pri východe zo šapitó som zazrel Chosého. Kývol na mňa, nasledoval som ho do maringotky. Posadil ma za stôl, na ktorý som mal toľko spomienok. Nasypal do pohárov ľad a zalial ho nejakou hodne fajnovou whiskey. Aspoň podľa úcty, s akou otváral fľašu, sa mi zdalo, že taká musí byť.
„Kde máš Lolu?“ spýtal som sa.
„Zapamätaj si, mladý. Tie najväčšie lásky nikdy netrvajú dlho. Lebo sa nedajú uniesť.“
„Vieš niečo o Saide?“
„Prehrala to.“
„Čo prehrala?“ spýtal som sa prekvapene.
„Som rád, že si prišiel sám od seba. Aspoň som ťa nemusel začať hľadať.“ Na stôl položil Saidin puzzle box. „Toto ti posiela.“ Nechápal som. „Bojovala statočne, štyri roky. Pred mesiacom som bol na pohrebe.“ Nebol som schopný nič povedať. Po chvíli pokračoval.
„Keď jej to oznámili, nezlomila sa. Povedala, že aspoň už nemusí strácať čas zbytočnými vecami. Ukončila angažmány, predala byt, vlastne skoro všetko, čo mala, kúpila si hippie káru a jazdila po svete. Slobodná.“
„Chcel som ju hneď vtedy začať hľadať, určite by som sa dopátral, cez niekoho z tohto cirkusu, museli ju poznať. Teraz ma mrzí, že som to neurobil.“
„To nech ťa nemrzí, nič by si nedosiahol. Ten kšeft som jej dohodil ja, nikto iný ju tu nepoznal. A keď vtedy ráno odchádzala, zobudila ma a prikázala mi, aby som ti o nej nič neprezradil. Sama to tak chcela.“
Pozrel som sa na kocku položenú na stole. „Vieš, čo je v nej?“
„Nie,“
„Mohol by si mi ju otvoriť?“
„Naučím ťa to, otvoríš si ju sám.“ Ukázal mi, ako na ňu. Nebolo to vôbec ťažké, návod bol skrytý v ornamentoch na jej stenách. Stačilo všímať si správne detaily.
„Prečo ju nechala mne? Vraj sa dedí.“
„Nemala deti. Nemohla mať deti.“
„Dajú sa niekam položiť kvety?“
„Nie. Vlastne áno. Kamkoľvek.“
Veľa sme toho už nenahovorili. Zdvihol som sa k odchodu.
„Vidím, že si tomuto drinku stále neprišiel na chuť. Rob s tým niečo, chlape!“
„Posnažím sa.“

Posledná zimomriavka


Kým som prišiel domov, mal som hotovú predstavu, ako bude vyzerať môj prvý otlárik. Doma som všetko potrebné pohľadal. Zaliezol som do svojej izby, ani svetlo som nezapínal, cez okno ho prenikalo dosť. Na zem som postavil stolček, naň dečku, čajové sviečky a vonné tyčinky. Tie som zapálil a do stredu položil Saidinu kocku. Pod zadok som si dal tvrdý vankúš a sadol si do lotosového sedu. Kocka hádzala pohyblivé tiene. Nadýchol som sa a pomaly, nemal som to ešte nacvičené, som ju odomkol a otvoril.
Na vrchu bola fotka. Na nej polonahé černošské dievča s tetovaním ovešané náhrdelníkmi a inými čačkami. Presne ako na starjapovej starej fotke. Len dve veci boli iné. Táto fotka bola farebná a toto dievča bola Saida. Vlastne ešte jeden rozdiel. Mala krásne, do kvapiek tvarované prsia. Odhadoval som, že tam má asi dvadsať rokov. Došlo mi, čo je asi za tou fotkou. Aj naši folkloristi vychádzajú s toho mála, čo objavia na starých záberoch. Šijú podľa toho kroje. Asi sa tak robí na celom svete. Saidu v nejakom ethno tanečnom súbore vyzdobili presne podľa tej starej fotografie a presne tak ju aj odfotili.
Siahol som znovu do krabičky a vytiahol bankovku. Tristodolárovku. Taká samozrejme neexistuje. Bola to stodolárovka, na ktorej boli všetky jednotky fixkou prepísané na trojky. Bolo mi jasné, prečo. Zarobil som si ju otváraním tristo zámkov. Na druhej strane, asi v mieste, kde mali kedysi niektoré bankovky vytlačené, že sú kryté zlatom, bolo rukou napísané Láskovka je krytá sexom. Rozosmialo ma to.
V kocke zostala posledná vec. Malé plátené vrecko. Keď som ho otvoril, vysypal sa z neho zlatý nugget. Pootáčal som ho v prstoch. Zrazu som si uvedomil, že sa na mňa pozerá. V tejto polohe mal tvar lebky. Žmurkajúcej lebky. Ako je to možné? Veď Saide som povedal, že mal tvar srdca. Iba ak… iba ak by to bol naozaj starjapov nugget, ktorý kedysi venoval svojej láske, Saidinej mame. Nebol síce veľkosti orecha, ako vravel on, ale veď bolo známe, že zvykol trochu preháňať. Orech, oriešok, to je skoro to isté.
„Ale, do riti, Saida! Ty si nedáš pokoj?!“ začal som rozprávať k stropu. Otrčil som tým smerom ruky, aby videla moje predlaktia. „Zimorrrjavky numberr six. Spokojná?“ Sľúbil som si, že v tomto už háčik hľadať nebudem. Veď nie je dôležité, či je to pravda, hlavne, že sú zimomriavky.
Kocku som zamkol a položil do stredu medzi sviečky. Znovu som zaujal lotosový sed, zatvoril oči a upokojil dych. Spod viečok sa mi pretláčali slzy. Nevedel som, či je dovolené meditovať a súčasne plakať. Či to meditácii neublíži. Alebo naopak, plakať a súčasne meditovať. Či to neublíži plaču. Ale bolo mi to jedno.

Subsite: 

Žánre: