Odomykanie intelektuálneho puchu (2009)

Keď tak rekapitulujem pár rokov dozadu, začiatok júna patrí Martinčanom. Tak ako sa chodia otvárať studničky, zahadzuje Morena, odomykajú rieky – tak sa na začiatku júna odomyká kláštorský intelektuálny puch a púšťa sa do sveta.

Začalo to ako obyčajne už v piatok, síce nie celkom podľa plánov, ale to nie je podstatné. Cez deň práca v teréne - poetická sejba. Večer hlavný bod programu v Bar múzeu. Najskôr som bol zaskočený tým, že chýbal hlavný maskot – Jano Cíger. Začal som sa báť, že to veští nejaké manželské problémy s Mathejom a stislo mi. Našťastie sa ukázalo, že to ho len časový stres donútil odísť do Kláštora chystať pre nás ubytovacie, stravovacie, sprchovacie, latrínovacie, fúrikovacie a občerstvovacie podmienky.

Hľadisko sa zaplnilo celkom slušne, prišlo aj pár prvohostí, napríklad POETi z Prievidze, Krempi, Marianna, Frčka a Hela z Čadce... Mathej na ten večer vymyslel poetický betl, po slovensky poetické plejof. Postupné vyraďovačky vo dvojiciach, každý dal jednu báseň, o postupujúcom zdanlivo rozhodovalo publikum. Hlasy počítal Mathej a úplne náhodou sa dopočítal k výsledku, ktorý zabezpečil veľkolepé, genderovo spravodlivé finále. V ňom som skončil ja s Peťkou Mečkovou a aby sme ukázali našu pacifistickú povahu a dali príklad svetovým mocnostiam, zarecitovali sme spoločne naše erotické dialógy. Musím priznať, že mňa samého v takejto živej podobe roznežnili a dojali až k vnútorným slzám. Spoločná fľaša šampusu pre víťazov potešila.

Na javisko sa dostal aj kúsok divadla, priniesla ho tam Irenka Velichová. A s ním aj kus emócií, dobre nám to padlo. Recitovala a divadlovala po česky. Tu sme jej to dovolili a s radosťou si to vychutnali, na rozdiel od slovenských hôr, kde musela minule hovoriť z bezpečnostných dôvodov po slovensky. Lebo slovenské hory načúvajú a keď počujú češtinu, idú sa zblázniť a robia bububu.

Madokýš je nielen zdatný klub, ale zdá sa, že aj zdatné samizdatné vydavateľstvo. Knihy vydáva v kopách pod vlastným ISBN. A cenová politika je tiež príjemná. V edičnom pláne sa najnovšie objavil Michal Pivarči, asi veľmi zmyselný človek, lebo útla zbieročka dostala názov 31 zmyslov. Čosi z nej prečítali najatí recitátori, no nakoniec nabral odvahu aj on a venoval nám kúsok autorského čítania. Ako bonus si užil autogramiádu.

Oficiálny piatkový program skončil, nastal hromadný presun do Kláštora pod Znievom. Dostali sme sa tam ešte za svetla a privítala nás otvorená, flísovo mäkučká náruč pána domáceho.

Keď som bol pred rokom v Banskej Štiavnici na nejakých stredovekých mestských hrách, zaujal ma tam stredoveký stánok so stredovekým sklom so starovekými motívmi. Konkrétne štamprdlíky s obrázkami z kamasútry (asi Made in China), typické to prestieranie na zvrhlých stredovekých hostinách. Hneď som si spomenul, že u Janka na chalupe pijeme síce zvrhlo, ale typizovane - z anonymných prostých stakanov. Zaleskla sa mi slza v oku, keď som si predstavil, ako sedíme okolo stola, každý drží v ruke personifikovaný štamprdlík, popíja a očkom sleduje, akú polohu mu to osud na túto rundu pridelil. Neodolal som, kúpil som, Jankovi venoval som a po roku u neho ešte zabalené našiel som. Rozbalil som a do obehu nesmelo pustil som. A veruže tak bolo. Toľko sexuálnej osvety už dávno nešíril som.

Náhoda chcela, že aj tohto roku sa v sobotu konal beh na Zniev, oficiálny pretek behov do vrchu. Pre mňa ako pre človeka, ktorý sa jedenásť mesiacov devastuje a potom v máji dáva dokopy, je to perfektne načasovaná príležitosť ukázať sa okoliu vo fyzicky pozitívnom svetle. V podstate jediná. A tak som ešte nahovoril Didu z Prievidze a rozdelili sme si kategórie, aby sme si nekonkurovali. Ja som bol kategória „spisovatelia“, ona bola ešte pesimistickejšia a vybrala si kategóriu „spisovateľky z Prievidze“. V neskrotnej túžbe po prvom mieste dokonca uvažovala o kategórii „spisovateľky z literárneho klubu POET Prievidza“, ale to som jej vyhovoril. Ja ako skúsený harcovník z minulého ročníka som sa jej vylial s duševnou tramou, že ma predbehol 73 ročný dedko a tento rok to už nedopustím, aj keby sa mal
náhodou potknúť o moju nohu. Tvárila sa síce súcitne, ale brala to na ľahkú váhu, lebo sa jej to osobne netýkalo. Až kým na štarte nezbadala 75 ročnú babku. A zrazu bola chápavejšia. Konečné výsledky nebudem prezrádzať, len naznačím, že sme skončili vo svojich kategóriách na prvých miestach, i keď radosť z víťazstva trochu zhorkla potom, čo sme obaja zakúšali trpkosť z pohľadu na vzďaľujúci sa
chrbát svojho dedka a svojej babky.

Kým sme sa my športovo vyžívali, na Jaliche sa už rozbiehala zábava. Gulášik bublotal a kdekto bľabotal. Dalo by sa písať podrobne ďalej, ale je načim prestať. Čo sa budem ohovárať.

Subsite: 

Žánre: