Piatko a Garan textovo (recenzia) (2009)

V Textárni u Kefa som už minul veľa slov na vyjadrenia sa k tvorbe iných. Aj k Peťovej Piatkovej tvorbe. Keďže je to časovo náročné, nestíham všetko a vyjadrujem sa už iba k tým, ktorým to môže pomôcť niekam sa posunúť. K Peťovi už nie. On už je posunutý ako čerstvo naložený vagón. Šinie si to vpred po koľaji, na ktorej sú už cudzie kecy menej podstatné, lebo smer vytyčujú iné veci. Že si niekto kúpi jeho CD. Že ho zavolajú hrať tam a tam. Že je mu niekto ochotný napísať text. Že je mu niekto ochotný zaplatiť.

Ale viete ako je to. Mathej. Človek, kvôli ktorému by sa aj Línej Honza stal workoholikom. Požiadal ma a ja som nakoniec po zložitom vyjednávaní a dohadovaní sa o cene nezištne súhlasil. Že či by som nenapísal recenziu na Piatkove Pierko. Namietal som, že na názory na Piatkove pierko je najkompetentnejšia jeho Maťka, ale nepomohlo. Aby som sa nenudil, prihodil mi k tomu ešte Garanov text Vraciame sa. Tam ma hneď napadla slovná hračka, že foneticky znie názov vlastne Vracia mäsá, ale to som už ďalej nerozvíjal. Je mi jedno, čo bolo inšpiráciou a po akej akcii. Ale tieto dve maličké myšlienočky mali pre ďalší vývoj deja veľký význam. Zdal som sa totiž sám sebe neskonale vtipný a to v mojom prípade znamená aj niečo naviac – ochotu svoju neskonalú vtipnosť rozdávať.

Pierko netreba rozoberať slovo po slove, verš po verši. Hodnotu má ako celok. Lebo už prvá sloha je zručne napísaná a Peťo robí jednu dôležitú vec – pri spievaní o malom vlastne spieva o veľkom (rozohráva akúsi vertikálnu „metaforu“ cez celý text). A to je podstatné. Nenechal sa zlákať prvoplánovosťou posolstva, ktoré sa mu tislo na jazyk (koľkí by to tak urobili). Nechceme vojnu! Nech žije celosvetový mier! Make Love Not War! Nie. On si zobral detail. A to veľmi plodný detail. V ďalšom texte ho pekne rozvíja a stále si od prvého plánu udržuje slušný odstup. Aj tam, kde ho už musí zobrať konkrétne do huby, ho obzvláštni. Divadelným „ratatata“ či emotívne podfarbeným „na sračky“. Či kontrastným zrušením rýmovania v závere. Umocňuje tým to, čo chcel povedať. Že reálny svet sa nám akosi nedarí zrýmovať. A získava aj čosi naviac. Nedokončený rým zostáva v poslucháčovi ako otázka a podvedome ho núti hľadať odpoveď. Pieseň sa stáva dialógom.

Garanov text je z iného súdka. Paľo nezaprie, že je predovšetkým básnik. Naviac mu chýba to, čo má Peťo – pesničkársky rozmer. Teda schopnosť vidieť pieseň od prvého písmenka až po uhniezdenie sa v poslucháčovi ako jeden celok. Preto pieseň Vraciame sa vyznieva ako zhudobnená báseň. Čo nie je zle, iba ju tak treba brať a vychutnávať. Je plná náznakov bez priameho ťahu na bránku. A tak málokto o nej dokáže po prvom (druhom, treťom...) vypočutí povedať, o čom je, ale dokáže si z nej pospevovať úryvky. ... jeho nikto nevyloví za golier... Kto si však dá tú námahu a hodí na ten text poetické očko, pár vecí si vychutná. Určite snahu o technickú dokonalosť (i keď je to riskantné – technická dokonalosť básne a textu má trochu rozdielne kritériá). Prvé tri verše sú excelentné (treba si to poprevaľovať v ústach, chute sa uvolnia). Potom si musí každý hľadať to svoje. Ak mám zostať pri prirovnaní s jedlom, tak ja ako kúsky mäsa cítim toto... vraciame sa k sebe nonverbálnou skratkou... pustíme vás ďalej, ale za prah nie... valentínske vale... no a to ostatné je ako šťava v guláši, aby sa lepšie dolu krkom kĺzalo. Ale uvedomujem si a nedá mi nespomenúť to , že použitý slovný arzenál môže byť pre niekoho problémom. Napríklad nonverbálny, vale. Čo mne však chýba, je refrén, ktorý by ma presvedčil. Ale možno ani nechcel. Možno mal zostať len pocitový.

(písané pre literárnu revue Mädokýš 2009/03)

++++++++
Peter Piatko
Pierko

Letí meter po metri
Vtáčie pierko v povetrí
Kde sú krídla čo ho niesli
Nenapíše nenakreslí
Je to iba mŕtva hmota
Motá sa tu bez pilota

Chcelo by to stíhačky
Rozstrieľať ho na sračky!
Ratatatata ratata ratatatata
Ratatatata ratata ratatatata hm ratata

Sledujem to ticho zdola
Ticho hádam ako sa to volá
Volá sa to preventívny zásah
Som zachránený a to je fasa
Ratatatata ratata ratatatata
Ratatatata ratata ratatatata hm ratata

Každý druhý každý tretí deň
Tu dáke pierko letí
Len čo trocha fúkne vietor
Narušujú vzdušný priestor

Chcelo by to stíhačky
Rozstrieľať ich na sračky!
Ratatatata ratata ratatatata
Ratatatata ratata ratatatata hm ratata

Kde sú krídla čo ich niesli
Volá sa to preventívny zásah
Volá...volá sa to -
Ratatatata ratata ratatatata
Ratatatata ratata ratatatata hm ratata

Paľo Garan
Vraciame sa

Vraciame sa k sebe zo studených vojen
a už nami zmieta pokoj po boji.
Iba božie mlyny omieľajú svoje.
Iba my sme z toho celí nesvoji.

Vraciame sa k sebe nonverbálnou skratkou,
keď už pekné slovo nemá úroveň.
Pozeráme na štrajk novinárskych škriatkov.
Zábery sú z toho ozaj surové.

Za studenou misou hľadím do pohára.
Po búrke v ňom blúdi malý gondolier.
Text je otvorený – dej sa uzatvára.
Jeho nikto nevyloví za golier.

V zelenkavom tichu hrdza žerie kľučky,
nech už na ne nikto nikdy nesiahne.
Aj my toto ticho užívame mlčky.
Pustíme vás ďalej, ale za prah nie.

Viem, že ráno mi dáš valentínske vale.
V uliciach ma zovrú sivé fasády.
Viem, že ešte bude zima na sandále.
A možno sa ešte iba ochladí.

Za studenou misou hľadím do pohára.
Pod hladinou zmizol malý gondolier.
Už je to s ním vážne, už sa nevynára.
Už ho nikto nevyloví za golier.

Subsite: 

Žánre: 

Komentáre

aj na tvoju adresu by som

aj na tvoju adresu by som dodal...
zobral si mi všetky slová z úst a to ti nikdy nezabudnem... a ešte si aj niečo pridal, čo ma dokonca rozčuľuje...
som punkáč a Pierko je protestsong... neviem ďalej...

zabudol som dodať, že naozaj nepoznám lepší text ako je "vraciame sa" a snaž sa ako snaž...

Ja už nedokážem veci vidieť

Ja už nedokážem veci vidieť superlatívovo. Najlepší text, naj, naj, naj. Ja mám v topke asi stovku textov, ktoré sú najlepšie a v supertopke asi desať, no aj to iba teraz. O rok tam budú možno iné.

Poďme konkrétne na Garana. Sú ľudia ako ty, ktorí ho vidia naj. Ale je veľa ľudí, ktorí si ho ani nevšimnú. "Každá holka pro někoho má sluch absolutní", spieva Plíhal. A tak je to so všetkým. Text sa v podstate neodlišuje od "holiek", jedla, vína... niekomu chutí a niekomu nie. Keď sa ho snažíme hodnotiť, nemôžeme absolutizovať. Môžeme len povedať, že má predpoklady zaujať, presvedčiť, páčiť sa.

A keď už som vybudoval takúto symboliku, skúsim pokračovať iným úryvkom, teraz z Peteraja.

Najlepšie dievčatá (rozumej texty), tie nikto nehľadá.
Prídu vždy po krásnych a liečia nešťastných.

mojim problemom je, ze si

mojim problemom je, ze si obcas posedim s kamosmi pri niecom dobre vypalenom a potom sa neviem vyvarovat zbytocnych komentarov na nete, ale uz na tom pracujem...
ale aj tak... existuju rozne hudobne, textarske aj literarne sutaze, ktore maju dokonca svojich laureatov, a za kazdou su nejaki ludia, ktori sedia v porote a ti, ked neberiem do uvahy trapne poznamky typu mali sme velmi tazku ulohu a pod..., maju o tom, co je naj, v hlavach jasno, ci nie...?

Kým budú súťaže, budú musieť

Kým budú súťaže, budú musieť byť aj porotcovia. A aj keď každý na súťaže nadáva, nakoniec si s hrdosťou v svojom profile uvádza poctivo každú, v ktorej získal čo i len cenu útechy.

Porotcovia sú len obyčajní poslucháči vo funkcii, ktorí majú z nejakého dôvodu kredit. Zatiaľ som fungoval viac v literárnych súťažiach ako hudobných, ale dve veci na nich boli spoločné. Že je väčšinou veľmi ľahké vybrať tých zopár naj. Tam je na 80% rovnaký názor. A že na poradí tých zopár naj sa nedá jenoznačne dohodnúť. Tam je na 80% rozdielny názor. Ale keďže výsledok treba, porota sa nakoniec vždy nejako dohodne. Ja osobne si z toho vyvodzujem jeden záver - ocenenia beriem bez poradia. Prvý druhý tretí - všetci sú u mňa rovnakí.

Nie je problém si to skúsiť. Po nejakom malom festivale s niekoľkými účinkujúcimi si s kamarátmi v krčme sadni k niečomu dobre vypálenému a zahrajte sa na porotu. Najskôr si navrhnite piatich najlepších a potom medzi nimi dohodnite definitívne poradie. Budeš prekvapený, ako presne platí to, čo som uviedol vyššie. A zistíš, či tvoji kamaráti a ty máte v hlavách jasno.

A hneď je z teba porotca.

Možno je to u poroty tak, ale

Možno je to u poroty tak, ale u jednotlivých porotcov...?
Ja, napríklad, netrpím žiadnou ambivalentnosťou vo vzťahu k týmto žánrom ani k účinkujúcim, viem celkom jasne určiť a povedať, čo je pre mňa lepšie a čo horšie (kvalita rovnako ako kvantita je merateľná), teda aj to čo je pre mňa najlepšie. Navyše (keď hovorím za seba) necítim žiadnu zbytočnú zodpovednosť za svoje verdikty voči nikomu, a o to to mám ľahšie, aj keď na druhej strane ma má menej ľudí rado. Keď hovorí môj kamarát alebo niekto iný, počúvam, ale necítim poterbu hľadať nejaký konsenzus alebo kompromis medzi nami.
A asi aj preto nie som vhodným členom do poroty...

PS: v krčme nič dobre vypálené nemajú...