Vakcinácia na Jaliche (2008)

Posledný polrok som si trochu oddýchol od literatúry a vypustil som pár akcií, ktoré sa konali. Preto som získal odstup a jasnejšie videl veci, ktoré si možno iní nevšimli. Na druhej strane tí iní si zasa možno všimli zmenu na mne, lebo mi z ničoho nič začali intenzívnejšie rásť vlasy. Ráno sa oholím a večer mám bradu, ráno sa ostrihám a večer mám cop. Podľa môjho ornitológa to súvisí s tým, že som sa snažil zo seba urobiť harmonickú osobnosť, no namiesto harmónie sa zbláznili hormóny. Vybudoval som hormonickú osobnosť. Len neviem, či sa tomu tešiť či smútiť.

A čo som si všimol ja? Zaregistroval som v literárnych kruhoch výskyt manželskej chrípky. Prvé ohnisko bolo v Žiline, ale zdá sa, že sa ho podarilo lokalizovať a prinieslo len dve obete. No silná recidíva nastala v Trnave. Je podozrenie (no zatiaľ ešte nepotvrdené), že prenášačom by mohol byť niekto, kto sa vyskytuje v obidvoch týchto mestách. Situácia je o to komplikovanejšia, že sa maskuje za profesiu „doktor“ a sám prejavil istú úroveň imunity. Len dokedy mu ešte vydrží. Už sú prvé dve obete a ak to takto pôjde ďalej, bude treba prijať nejaké radikálnejšie opatrenia. Zatiaľ sme sa spoliehali na to, že postačuje vakcinácia intelektuálnym puchom, ktorá sa v pravidelných intervaloch vykonáva na Literárnej chalúpke Jána Cígera v Kláštore pod Znievom.

Posledná vakcinácia bola na začiatku júna a dostala názov „Čo zaznieva spod Znieva“. Ale nepredbiehajme, bola len vyvrcholením niečoho väčšieho, lebo celý tento akt mal aj predohru aj plató, ba dokonca najskôr (och, aké staromódne) bolo rande. Rande pri memorande. Ja som stihol až jeho záverečnú časť, ktorá niesla názov Literárne pódium. Dalo by sa povedať, že bežná čítačka, ale až taká bežná nebola. Bola elitná. Medzi elitu sa dostali len tí, čo vytŕčajú na klubovej scéne ako zelený strom na Kráľovej holi. Ako oltárne sviece. Svojou tvorbou aj schopnosťou ju prezentovať. Ktože sú tie oltárne sviece? Pri prvých dvoch ani netreba veľa predstavivosti – mohutní vzrastom, tvorbou i hlasom - Pavol Garan a Matej Thomka. Pri ďalších dvoch už trochu predstavivosti treba – mohutní tvorbou i expresívnym prejavom - Andrej Šeliga a Peter Staríček. A zostáva ten posledný – 3D mohutný Ján Cíger. Keď skončili oltárne sviece, prišli na rad hostia. Slovo si postupne odovzdávali, požičiavali a kradli Ľubomír Feldek, Erik Ondrejička a Juraj Šebesta. A cez mobilný most sa zapojil aj Ľubo Dobrovoda, momentálne derúci české sandále kdesi v Kanade idúc po stopách zlatej horúčky. Každý z troch fyzicky prítomných hostí vytiahol na nás iné zbrane. Pán Feldek veľmi emotívne a poučne prepojil jeden svoj skutočný príbeh s jeho pretavením do básne, pán Ondrejička otestoval recitačný potenciál prítomných poetiek a pán Šebesta v troch ukážkach zo svojho budúceho románu rozosmial všetkých bez rozdielu pohlavia, popredia či pozadia.

Po skončení Randenia pri memorandení sme sa rôznymi spôsobmi presunuli do Kláštora pod Znievom na Jankovu Literárnu Chalúpku. Ja ju familiárne volám Jalicha, čo som kreatívne vymyslel využitím metódy začiatkov slov názvu. Vybral som tento variant, ďalšie sa mi z rôznych dôvodov nehodili. Napríklad Cígerov cieľ návštev, Buvidom Jana Cígera a pod. Vyzeralo to ako reality show – súťaž o prežitie. Ukoristi si nejaký dopravný prostriedok a do polnoci sa musíš dostať na Jalichu. Mne sa podarilo ukoristiť jedno miesto v pozemnom dopravnom prostriedku pilotovanom Matejovou mamou Hankou a tešil som sa, že som nemusel použiť posledný domorodý autobus. A keby aj to zlyhalo, už by zostal len nočný výsadok z prenajatého vrtuľníka. Možnože raz aj tak bude a zosadnem na Jalichu z neba.

Tam už prúdil život (teda tiekol plnými prúdmi), vytvárali sa rôzne debatné krúžky, trojuholníky či kosoštvorce. Aj keď sa v nich riešili len kosoštvorcoviny, veľmi nás to obohacovalo a napĺňalo. A takto obohatení a naplnení sme sa v rôznych fázach noci poberali spať. Niektorí až vo fáze noci nazývanej deň.

Ráno sa rozlúčili naši hostia z Bratislavy a pri lúčení bolo vyronených aj zopár sĺz. Život však musí pokračovať ďalej, a tak sa i stalo. Ja za seba by som rád uviedol fakt, že som využil paralelne sa konajúci Beh na Zniev v dĺžke 6 km s prevýšením 500m a skočil som na úžasnom prvom mieste (v kategórii spisovatelia). Celkovo som dobehol na peknom 74. mieste a hneď musím umlčať všetkých takých posmievačov, ktorí na mňa neoriginálne vybľafujú istú impertinentnú otázku, na ktorú mám jedinú odpoveď: „Nie, nebolo 74 súťažiacich“. Nič na tom nemení ani fakt, že ma predbehol 73 ročný dedko. Takému by som hneď zobral zľavu na vlak. Preto to ide u nás dolu vodou, lebo sociálny systém má takéto diery a priznáva zľavy pre davy vitálnych dôchodcov, ktorí si ich nezaslúžia.

Kto už rekondičný pobyt na Jaliche zažil, vie si predstaviť, čo sa tam asi dialo. Kto nezažil, zbytočné je to opisovať, naživo je naživo. Guláš, gitara, spev, 30 litrov vína, tvorivá dielňa a občas sa schyľovalo až k hĺbavým rečiam. Keď sme to v nedeľu poobede rozpúšťali, mal som pocit, že vakcinácia sa podarila.

--------
Vyšlo v literárnej revue Mädokýš 06/2008

Subsite: 

Žánre: