Moje obľúbené knihy

Prečítal som dosť kníh. Ale nie veľa, lebo významne si moje oči pre seba ukradne rôzna špéci literatúra (najčastejšie odborná), ktorú sem nerátam. Notorickí požierači písmenok by ma mnohokrát prevalcovali. Ale aj z toho mála mi pár kníh alebo autorov zostalo hlbšie pod kožou. Len sa trochu hanbím, že to nie sú práve tie najhodnotnejšie literárne kúsky. Ale ja už sa nemusím hrať na fajnšmekra.

Detské obdobie prejdem expresne. Žral som Smelého zajka, Nevedka a Ferda Mravca. Nepáčili sa mi Dobšinského rozprávky ani Andersenove rozprávky, Danka ani Janka... Prvou knižkou, ktorú som si prečítal sám, boli Tri prasiatka.

Potom som prešiel na Tarzana a Karla Maya. Verne ani scifi ma veľmi nechytilo. Podarilo sa mi zohnať asi 15 dielov Tarzana. U nás boli oficiálne v predaji len štyri. Kamarátov dedko mal zviazané kompletné dielo, ktoré niekedy v dvadsiatych rokoch vychádzalo v časopise. Bolo to po česky, občas celý zväzok čistých stránok namiesto tých z nejakého chýbajúceho čísla. Ale inak paráda. Závislácke čítanie s lampášom pod perinou, to už dnešné deti nepoznajú. Majú silnejšie drogy. Na tom starom vydaní sa mi páčila ešte jedna vec. Používalo sa tam ešte slovo súdruh v svojom pôvodnom, nesprofanovanom význame. Ako súkmeňovec, spoludruh. Potom ho komunisti ukradli zo slovníka iba pre seba. Zvláštne to chutilo, keď mal Tarzan za súdruhov leoparda, černocha, šimpanza... Z detektívok som mal rád Sherlocka Holmesa a Agathu Christie. Všetko ostatné ma nudilo.

Povinné čítanie na gympli som systematicky odignorovával. Väčšinu kníh som chytil na poslednú chvíľu do ruky, urobil rýchly náhodný sken, opajcol a intuitívne upravil do čitateľského denníka nejaký overený zápis a žal úspechy z dobre vykonanej práce. Ale jeden náhodný sken ma dostal a už nepustil. Chrám matky božej od Victora Huga som poctivo prelúskal, očarený príbehom aj spôsobom, akým bol napísaný. Aj čitateľský denník som si samostatne napísal. Ale bol som sprdnutý, že som netrafil ideu a tému. Pre mňa bolo ideou zobrazenie rozporu medzi vonkajším a vnútorným vzhľadom človeka, správne vraj mala byť nejaká kritika celospoločenských pomerov vo Francúzsku bla bla bla. Nuž čo, netrafil som. Ale napísal som si to sám.

Desmond Morris - Nahá opica. Parádna knižka o človeku. Viac-menej populárno-náučná. Autor odkrýva, ako veľmi je v nás ešte skryté zviera, aké zviera to je, prečo je také, aké je a ako sa prejavuje. Je o koreňoch ľudského správania. Dobrý bol aj niekoľkodielny dokument BBC o ľudskom správaní (A Human Animal), v ktorom bol tento autor sprievodcom. A ani na staré kolená si nedá pokoj - našiel štyri G-body :-).

Ernst Thompson Seton - Cesta životem a přírodou. Aj Dvaja divosi a Zálesák Rolf. Pekné knihy o stratenej americkej divočine a prirodzenom spôsobe života. Trochu sa mi tie pocity pripomenuli teraz nedávno pri čítaní Aldo Leopold - Obrázky z chatrče.

Do svojich dvadsiatich rokov som nevedel povedať r. Keby som bol vedel, že ráčkovanie raz bude znakom intelektuálnosti, ani by ma to veľmi nesralo. Ale Havel vtedy ešte asi sedel v base. Tak som si povedal, že keď vedia iní, dokážem to aj ja a samouckým spôsobom som sa to naučil. Už som vedel ako, ale na verejnosti som ešte rozprával po starom. V poslednej fáze mi pomohli Andersenove rozprávky. Prečítal som si ich celé, pomaly, nahlas a po novom. A bol som preklopený. Popri tom čítaní som im ako starý somár prišiel na chuť.

Sofiinu voľbu som čítal niekoľkokrát. Nie je zaujímavá len pohľadom na holokaust, ale prelínaním pohľadu židovky Sofie v autentickom európskom priestore, ktorý vojnu zažil na vlastnej koži, s povojnovým pohľadom tiežžida Nathana v americkom povojnovom čase, ktorý ju nezažil. Za srdce chytá samotná Sofiina voľba, jej spoveď, ktorá sa postupne očisťuje od klamstiev, aj jej tragický vzťah k démonickému Nathanovi. Túto knihu (ako aj mnoho iných) som čítal v českom preklade a keď sa mi raz do rúk dostala v preklade slovenskom, bolo to obrovské sklamanie. Vtedy som si uvedomil, aký je dôležitý kvalitný preklad a zodpovedajúci jazyk. Film sa mi vôbec nepáčil, oproti knihe plochý, krátky a ničnehovoriaci, nechápem, prečo dostal Oskara. A naviac nemám rád Meryl Streepovú, podľa mňa je ona omyl vkusu amerického diváka.

Hrabala som si našiel cez obraz. Najskôr ma oslovila poetickosť Menzlových filmov, ktorých zvláštna atmosféra tu na Slovensku málokomu voňala. Môjmu okoliu sa zdali nudné, pozliepané a švihnuté. Mne vtipné, absurdné, symbolické. Začal som si požičiavať jednu jeho knihu za druhou a nemohol sa nasýtiť toho zvláštneho košatého jazyka, akým dokázal rozprávať príbehy zašlých časov. Vydržalo mi to asi päť rokov. Potom som sa pristihol pri tom, že ma Hrabal veľmi rozosmutňuje, na dlhé dni ma privádza do nostalgickej, ba až depresívnej nálady. A to mi v tomto smutnom svete nebolo treba. Tak som ho prestal čítať, ale v srdci ho mám uloženého ako svetového spisovateľa mojej krvnej skupiny, pred ktorým dávam klobúk dolu.

Na doporučenie jedného kamaráta som sa pustil do Chazarského slovníka od Milorada Paviča. Veľmi zvláštna knižka. Formou slovníka encyklopedických hesiel ponúka tri uhly pohľadu na korene a tradície, ktoré utvárajú dnešné ľudské vedomie. Je to fantastika, ktorá stavia na porovnaní kresťanských, židovských a islamských prameňov súvisiacich s fiktívnou Chazarskou otázkou. Ťažké čítanie, ale neuveriteľne mnohorozmerné.

Zatiaľ poslednou knihou, ktorá mi zakrútila hlavou, je Umberto Eco - Baudolino. Je viacej zaujímavých kníh takéhoto rešeršného štýlu, napríklad aj jeho ďaleko slávnejšia a oceňovaná kniha Meno ruže. Ale táto sa mi páčila tým, že si dovolil v mystifikácii zájsť ešte ďalej. Ponúka nielen zbeletrizované príbehy z doby križiackych výprav, ale aj putovanie do tajomných vymyslených krajín k vymysleným neskutočným národom, nereálnym tvorom. To všetko mu dovoľuje hrať sa s čitateľom a ponúknuť mu ako bonus symbolický rozmer rozprávky pre dospelých, báje, biblie. Náznaky prepojenia so skutočnosťou a súčasnosťou pridávajú zvláštnu príchuť.

To by bolo asi všetko. Nehovorím, že sú to knižky najlepšie alebo najkvalitnejšie. Len ma nejakým významným spôsobom poznačili. Škoda, že na jednu takúto si musím odčítať sto iných. Ale tak nejako to asi musí byť, lebo aj hľadači pokladov zažívajú vzrušenie v bani, a nie v klenotníctve.

Subsite: 

Žánre: 

Komentáre

Mna poznacili, ak by si chcel vediet...

- Rozpravky od Bozeny Nemcovej
- Vsetky historicke romany od Alexandra Dumasa st. a inych francuzskych historickych romanopiscov

...a viac si nepamatam. :-)

Chcem vedieť

Zvažoval som ešte zaradiť do zoznamu Grófa Montecrista, veľký príbeh o veľkej pomste napísaný veľkým rozprávačským umením. Ale ostatné od neho už menej. Troch mušketierov som asi ani nedočítal. Pekný je však životopis Dumasovcov od André Mauroisa. Ozrejmí veľa z jeho tvorby. A spôsobe jeho písania. Dnes je už asi málokto schopný tvoriť takým štýlom, ako sa tvorilo vtedy. Písať zvoleja brkom po častiach do časopisu a rozvíjať pritom komplikovaný príbeh bez možnosti opravovať uverejnené časti. Vytvárať si postavy nielen podľa potrieb deja, ale aj podľa potrieb autora (platilo sa za riadky, preto si Dumas vytvoril postavu sluhu, ktorý odpovedal len jedným slovom. O to viac textu potom mohol vyprodukovať. Keď mu dal vydavateľ podmienku, že riadok nesmie byť kratší ako ix slov, nechal sluhu zomrieť, lebo už ho nepotreboval).

Podla mna bol Dumas uzasny grafoman.

Videla som v telke Dumasov zivotopis a velmi sa mi pacil. :-) Traja musketieri celkom usli, ale Grofa Monte Christa som si precitala iba do poctu, aby som vedela, aka je knizna verzia. Neoslovoval ma. Viac sa mi pacilo pokracovanie musketierov, lebo sa mi nezdal taky zviazany tym, aby to bola bomba a bolo to akoby uplne o comsi inom. A viem, ze som citala aj inych autorov, ale akosi si nespominam na ich mena. Tusim Druon sa mi vybavuje v suvislosti s Bartolomejskou nocou... Prekliati krali... este Chadornay tusim, ci ako sa to pise... tam si spominam na Mediciovcov.... no a jasne, ze Angelika od Golonovcov. ;oP

Monte Christo

Keď ma kamoška na gympli nahovorila na Monte Christa, zľakla som sa, keď som uvidela, aké je to rozsiahle a vôbec sa mi do toho nechcelo. Tak ma presvedčila, že mám prečítať len prvých 100 strán a uvidím. Ja som tie tri hrubé zväzky prečítala na jeden dych, vo dne v noci, kým som to celé nezožrala. Veľmi sa mi to páčilo. Možno preto, lebo som to čítala v správnom čase (ako ...násťročná, stále zaľúbená romantička). Filmová verzia ma sklamala. Ako vždy.

dvojkatka

Katka, ...násťročná zaľúbená romantička. Čo z toho už nie je pravda? Dúfam, že si to len zdvojnásobila. Dvakrát ...násťročná dvojnásobne zaľúbená dvojromantička.

jasnačka :-))

Veď vieš, nie? Na chlp presne o pol roka som mladšia ako Ty. Takže už taká dávnonienásťročná :-))))
Ale som stále zaľúbená a nevyliečiteľná romantička.

Ste romanticka??

...niee, ja nie som Roman Tycka. Moj manzel je Roman Tycka:))

Spomenul som si

Spomenul som si, že keď ma deti vytáčali (tak normálne, detsky), tak som len bezradne zalamoval rukami: "Roman, Tinka, to je romantika":)

Prípravná literatúra

Prečítal som si ich a opakovane aj s mojimi deťmi, keď im zachutili. Nebolo zlé, ale do môjho zlatého fondu nepatria. Možno preto, lebo je sú vlastne pre deti a ja som ich čítal trochu neskôr.

ja mám takú úchylku, že sa pra

ja mám takú úchylku, že sa pravidelne vraciam ku knihám, ktoré som čítala, keď som mala -násť a menej :)

Troch patracov...

...som milovala. Hlavne Petra, ktory bol takym krasnym dementikom. ;o) Nie, v skutocnosti sa mi pacil ten knihomol. Asi som sa v nom videla. :-) Ta tvoja uchylka ma cosi do seba. Zeby som nou zacala trpiet aj ja? :-)

Ej veru...

vsimla, vsimla... :-))

Liter a túra.

...no nebol si sám, ktorý prešiel týmto obdobím. Po prechode šlabikárom som bol mimoriadne rád, keď sa mi začali „otvárať“ oči a mohol som čítať aj „zakázanú“ literatúru, ktorú vlastnili rodičia ešte pred mojim príchodom na svet. Čítanie ma nesmierne bavilo a naši mi to podľa svojich možností aj umožňovali a kupovali mi tiež knihy ako Smelý zajko, Smelý zajko v Afrike, Hodža Nasredin, Majster detektív Kalle Blomquist, hororová trilógia pre deti od Pavla Dobšinského Prostonárodné slovenské povesti. Tiež som prešiel obdobím povinného čítania a tvorby čitateľského denníka. No a začalo aj obdobie, kedy začala byť u mňa dominantná literatúra faktu. Popri tom som síce prelúskal aj napríklad Angeliku. Prečítal som však len prvé štyri knihy a ostatných desať len dopĺňa sériu vo vitríne. Z literatúry faktu u mňa dominujú vojny, hlavne druhá svetová a ešte viac oblasť letectva s úzkym zameraním na Anglicko. Mám dosť literatúry aj od zúčastnených a dodnes žijúcich letcov aj s ich autogramami. Nečudo. Slúžil som u jednotiek podporujúcich letectvo a drží ma to doteraz. No a ako bývalá guma by som každému jednému, ktorý je odhodlaný obliecť vojenský mundúr dal ako za povinnosť prečítať knihu Josepha HELLERA : HLAVA XXII. Príbeh kapitána Yossariana je naozaj neobyčajný. Tu je zobrazená potreba vzbury proti inštitucionálnym silám, ktoré sú práve symbolizované HLAVOU XXII, povyšujúcou absurdnosť na normu a degradujúcou zdravý rozum na šialenstvo. DOPORUČUJEM!!!
Neviem, čím to je, ale tiež mám ako Kačica tendencie vracať sa trochu k literatúre späť, oprášiť starú detské knihy a popri tom si nostalgicky zaspomínať na toto obdobie, keď mi bolo ...násť a menej. Okrem toho, keď sa trochu pozitívne pozriem do budúcnosti, tak budem vlastne aj jednou príjemnou udalosťou v rodine nútený zreparovať tieto knihy a pripraviť ich na ďalšie možné použitie. :-)

Napriek tomu, ze mi bol Yossar

Napriek tomu, ze mi bol Yossarian velmi sympaticky, len velmi tazko sa mi luskalo touto knihou. Asi preto, ze som ju necitala ako studentka, ale ako pracujuca a vytazena matka a manzelka. :-)

Prijemna udalost? Hned od zaciatku roka?

hlava xxii

S hlavou xxii som mal podobné problémy ako maia, aj keď som asi vtedy ešte nabol vyťažený manželskými povinnosťami. Čítal som ju niekedy na strednej, lebo jeden kamarát bol do nej zaľúbený. tak som to chcel skúsiť. Uznávam, že je to dobrá knižka, pekný symbol, často sa mi v hlave (mojej) pripomína (a keď som bol na vojančine, pripomínala sa ešte viac).
Prečítal som veľa životopisov, čo je vlastne tiež literatúra faktu. Ku knihám sa skúšam vracať, lebo v inom období života alebo nálade sa dajú čítať inak. Alebo vôbec. Preto ich neznásilňujem. Nech zostane v spomienkach ten prvotný dobrý pocit.

niektorými knihami sa naprvýkr

niektorými knihami sa naprvýkrát prelúskať nedá, najmä keď sú klasifikované ako povinná literatúra na škole, to trochu odrádza, aspoň teda mňa určite. O to prekvapivejšie je neskôr zistenie, že majú niečo do seba :)

Problemy...

Problemy s Hlavou XXII neboli ziadne. Milujem ju stale a k niektorym pasazam sa vraciam ako bumerang. Muz co videl vsetko 2x a potom videl vsetko raz...Orrove planky v ustach...bavlana v cokolade. Ja mam vlastne jediny problem...a to zo svojou hlavou (niekto by mohol zareagovat, ze pokial nie s hlavickou...)

Moje NE-obľúbené knihy.

Mám dojem, že celá terajšia generácia je poznačená. Už podľa Zigmunda Freuda jedinec kopíruje správanie väčšiny v prostredí. V našom prípade drvivú väčšinu predstavovala súdružka učiteľka s hororovým zoznamom nášho „ povinného čítania“.
Človek sa celý život vzdeláva. Prečo to však robiť násilím ? Od prvej triedy tlačia deťom do hlavy rozprávky i dávno mŕtvych klasikov.
Deti sú stresované od malička zoznamom „krvákov“ ako napríklad Čachctická pani ( atypické kúpele a kozmetická poradňa ), či náš poklad slovenský - Prostonárodné Slovenské povesti.
Tu v troch dieloch priam kvitne slovenský horor, ktorý ťaží z hlavného „PSYCHA“, akým sa oháňa aj sir Alfred vo svojom diele „ Vtáci“ - zmenou poradia v potravinovom reťazci. Ľudí uchvacuje zmena v zaužívanom systéme a poradí.
Veľká časť rozprávkových „rádobyhororov“ sa tiež zaoberá Freudovskými aberáciami v ľudskom správaní : Janíčko a Marienka ( sladká verzia koncentračnej pece ), Laktibrada ( nekrofília ), Janko Hraško a Polienko ( náznak klonovania ), Snehulienka (toxikológia a kryobionika ?), Popoluška ( čo keby z tých orieškov vyliezlo niečo živé ? ), princ Bajaja ( zlý drak posúva človeka v potravinovom reťazci na úroveň sendviča ). Tých posledných je vari najviac.
Ale hlavne - všade dobro víťazí nad zlom, aby sme od malička mohli dobre spávať. Veď to by sa nám deti báli aj večer vyniesť smeti.

Od malička mám jednu chybu - čítala som od malička - a veľmi rýchlo - všetky knihy v knižnici podľa abecedy, resp. podľa toho, ako boli uložené. Niekedy z toho vznikali kŕčovité stavy, keď za večer padli dve- tri knihy. Nevýhodou navyše je, že si väčšinou z toho všetko pamätám. Ako dieťa som mala z toho dobrý guláš - a zostal mi tik . A nevýhoda - písavala som pre spolužiakov najskôr obsahy z povinnej literatúry pre čitateľské denníky, na vysokej separátne práce a výťahy z prác pánov profesorov. Páni docenti vždy žiaria ako slniečko, keď niekto naznačí, že prečítal ich tristo stranový horor a navyše - vie ho aj citovať!

Horory - to je sir Alfred ( aj anglická kráľovná sa rada bojí... ), či Alan Edgar Poe. Jeho zbierky deviácií a príšer vyliezajúcich z bahna či zo studní, dávno zabudnuté tvory, ktoré priletia za zvukom husiel šialeného huslistu, či maliar, ktorý príšery maľoval tak verne...Alebo vznikli iba v jeho mozgu ? Na okraji obrazu však bola prilepená ako vzor - fotografia...
Vznikli aj iné - detektívky. To je pár generácií ľudí, ktorí sa naučili rozpitvávať. Situáciu samozrejme. Sir Alfred, madam Agáta, páni Ed McBain, či Dick Francis.
Iné kafe je Jules Werne a fantasti. Tých som zbierala ako smotanu z mlieka...

Celá generácia je poznačená.
Čítame ?
Už pomaly ani nie. Kŕmia nás obrazovky. Dvojrozmerný ( za dva-tri roky aj holografický trojrozmerný ) obraz informácií útočí na naše mozgové závity. Potom, večer, keď naši malí poslíčkovia behajú hore-dolu mozgom , zúfalo rozmýšľajú, kde tie nové informácie napchať. Neverím, že človek využíva iba 10 % mozgu. Hlavne nie v tejto dobe. Osobne mám dojem, že tie šuflíčky v našom mozgu sú dávno prepchaté.
Často je človek z „čumenia“ na monitor večer taký unavený, že ani nevie, čo s očami. A - siahne na policu. Keď pán Guttenberg vynašiel kníhtlač, netušil, akú medvediu službu preukazuje ľudstvu.


Čo urobil Gutty

Guttenberg urobil z vegetatívneho rozmnožovania informácií generatívne. Predtým sa knihy poctivo odpisovali a starostlivo selektovali, lebo napísať knihu bola námaha. Ako keď sadím jahody alebo štepím stromy. Po Guttenbergovi sa texty premenili na spermie, jeden autor ako chlap ich naraz vyprodukuje stovky či tisíce (milióny?) rovnakých, naraz vystrekne do čitateľskej verejnosti, nie všetky dobehnú do cieľa (remitenda) a nie všetky z dobehnutých sa zahniezdia. A televízia? To je onánia. Naviac s antikoncepciou.

*

Mňa poznačil Malý princ. Určite to znie otrepane, ale nemôžem za to. Na prvé čítanie len zaujímavá rozprávka, pri ďalších kontaktoch stále niečo nové, myšlienky dozrievajú so mnou, čím som staršia, tým viacej sa mi zaryjú do hlavy, čo pred dvadsiatimi rokmi bola pre mňa len obyčajná veta o púšti alebo o studni, časom sa predo mnou otvorí, ako dovtedy zamknutá brána a vidím do hĺbky tej myšlienky. Lebo človek až rokmi pochopí význam priateľstva a lásky. Neviem, či to neznie banálne, ale také sú moje pocity.
Moja prvá kniha, ktorú som čítala úplne samostatne, keď som sa zoznamovala s písmenkami bola Petöfiho zbierka básní. (Pre širokú verejnosť - moja rodná reč je maďarčina) Mala som 6 rokov a rýchlo som sa naučila zo šlabikára všetky písmenká v predstihu, aby som mohla konečne čítať jeho anineviemčo -balada, rozprávka vo veršoch ?- tzv. János vitéz ... chichi, v slovenskom texte to vyzerá divne.
Na rozdiel od teba som Andersena zbožňovala.

Kefoslav

Áno, malého princa mám tiež rád. Je z podobného súdku radostí ako Livingstoneova Čajka, Džibránov prorok alebo aj Muž, ktorý sadil stromy od Jeana Giona alebo...

Tak ty si ten špión maďarskej iridenty, ktorého Slota tak často spomína a ani netuší, ako blízko sa mu zahniezdil. Ešte dobre, že sa maskuješ čítaním veľkých Slovákov, napríklad P.O Hviezdoslava alebo P.Š Kefoslava.

Kefoptikum

Kefomír? Áno, aj ten je dobrý. Ale ešte sa oplatí čítať Kefoviča, nie je zlý ano McKefo a dá sa aj von Kefberg. Taliansku príchuť má Kefolíno a Homérove dedičstvo zveľaďuje Kefaistos. Nechcem provokovať, ale pre pár miliónov ľudí okolo Dunaja má veľký význam Keföfi.

:)

Skoda ze si mu neposlala blahozelanie. Narodil sa 6.1....ako ja. Len nejake to storocie skor:))
...a zabudli ste na Kefalina:)

Aj napriek tomu, ze nie som pr

Aj napriek tomu, ze nie som pracujuca matka (ani pracujuci otec), iba jedinec, ktory sa snazi uzivit a maka 13 hodin denne(mimo prania), zacital som sa vcera(v nedelu-cez tyzden sa neda) do knihy od Dan Browna: Da Vinciho kod. Zjedol som na posedenie a polezanie 300 stran. Este 200 zostava... Nakolko tu prebahla minule debata co, alebo kto bol svaty gral, odporucam. Ba priam VRELO odporucam. Ateistom, krestanom, atd...to zas bude vietor a burka v pohari:) Kefo, skutocne si ju zozen.

Pracujúci jedinec,

môj syn by povedal "počkám si na film":-) Ale ja sa ešte stará škola, už na ňu teším, čakám, kým sa v jednej "štafete" dostanem na rad. Tieto scifi minulosti mám rád.

paranoik jeden

No ahoj, ty paranoik, už sa Ti inak nedostanem pod kožu, len cez kefoweb. Písala som do Tvojej starej schránky - mail sa vrátil. Poslala som esemesku, za dva dni mi oznámili, že to nebolo prijaté. No tak Jarko, veľa šťastia k narodeninám!

Oneee

Katka, vdaka. Ak by si chcela, tak pis na : paranoik@orangemail.sk Na post sa nedostanem. Moje cislo je:0904642455 Globtel zatial spinka...Som vobec rad, ze si ukradnem cas a sem tam nieco prihodim kefovi na tuto nadupanu stranku. Skutocne sa mi neda inac. Prepac. Zivot je pes...a to som sam! Mozno prave preto... Tak pa pa paranoik

Hepy bŕzdej

Katka, on sa vôbec nevie predať, Paranoik jeden. Vie, že má na webe neaktuálne info, no nepožiada svojho webmaestra, aby mu to zmenil. A webmaestro nemôže myslieť na všetko.

Už som to aktualizoval.

Jaro, aj ja ti prajem všetko dobré k Džibránovým narodeninám, veľa toho vymenovávať nejdem, aj tak by si toľko šťastia nevládal uniesť. Konkrétne prajem len jedno. Nech ti angličtina lezie tak rýchlo do hlavy ako alkohol.

Nepijem...

nepijem, mam to rad:)

Ozaj...

Ozaj Kefo...tu slecnu coNEVIEMAKOSAVOLA, si odporucil na pismak?

som kamoš, no uznaj

Áno, Bibu som tam nasmeroval aj s odporúčacím mejlom. Možno ju zarazilo, že som ťa v ňom tak ospieval. Asi som to prehnal. Predsa len pojmy ako nežný poet, sexuálny divoch a uctievač krásy som nemal uviesť tak blízko seba. Skús si to nejako vyžehliť sám, ja som urobil, čo som mohol :-)

Mile...

To je od teba mile:) Este si zabudol dodat:milionar cakatel, pic caju (teraz vo velkom)...to vies:mam na to...Ozaj, kde najdem jej veci?