Moje diamantové platne

Ja počúvam hudbu ako popredie, nie ako pozadie. Nemám rádio a okolo mňa je väčšinou ticho. Potom si vyčlením hodinku, uvelebím sa a dostatočne nahlas si pustím to, čo chcem a na čo sa dokážem sústrediť. Tak nahlas, aby som využil celú dynamiku svojho ucha. A tak pozorne, aby som využil celú dynamiku svojej duše.

Veľa pesničiek sa mi páči, veľa interpretov tiež. Ale počas môjho muzikorelaxovania sa len sem tam objavil väčší celok (LP, kazeta, CD) toho výborného, ktorý ma chytil tak, že som ho dlhodobo nemohol vyhnať z hlavy. V hudbe sa rozdávajú zlaté platne a platinové platne, ja súkromne takýmto klenotom dávam ocenenie diamantová platňa. Zatiaľ ich je len zopár, prichádzajú po dlhých mesiacoch a rokoch bežného počúvania. Každý z nás také niečo v sebe nosí, každý niečo svoje špecifické. Preto nepredpokladám, že za tento môj diamantový šperkový set bude s nejakým iným kryť.

Elán sa nedá prehliadnuť. Aj ich odporca musí pripustiť, že sú v slovenskej muzike fenoménom. Výborné Filanove texty, dobrá hudba, poctivý rock a nezameniteľný Rážov spev a imidž. Na každom albume sa objavilo zopár super vecí, ale Hodina slovenčiny mnou lomcovala najviac. Vysoká koncentrácia dobrých pesničiek (okrem jednej, ktorá sa tam dostala asi omylom). A ešte niečo bolo kúzelné. Na bežnej LP bola povinná dosť dlhá medzera medzi pesničkami. No oni po piesni Zaľúbil sa chlapec vložili len takú kratučkú, iba ako hudobnú pomlčku, takže Dva a dva nasledovala hneď za slovami do teba a do mňa, do teba a do... Krátky okamih ticha. Tam som si prvýkrát uvedomil, že aj ticho môže byť hudba. A pomlčka - to nie je "nič", to je špeciálny tón. Tón doznievania a očakávania. Potom prišiel kopec ďalších super pesničiek a ďalších dobrých albumov, ale tento ako celok je pre mňa špecifický.

Kate Bush bola asi prvý zo zvláštnych ženských hlasov, ktorým som prepadol. Postupne som prechádzal od albumu k albumu a každý ma niečím zaujal. Takže tu nemám žiaden diamantový album (možno trochu Sensual World), ale speváčku ako celok, z ktorého som si urobil po kazetách a v hlave požadovanú výberovku. Zvláštny spev, hudba aj sound - dobre sa to počúvalo. Hoci klipy som radšej nepozeral, lebo mi na nich pripadala divná. Ona aj jej baletenie.

Dire Straits s Markom Knopfflerom. Plač jeho výbornej gitary, rozprávavý spev, nadupaný rock, texty s výpoveďou. Pieseň Telegraf Road bola pre mňa ukážkou, ako môže asi vyzerať spojenie drajvu rockovej muziky s veľkoleposťou vážnej hudby (podobne aj Bohemian Rhapsody od Queenu alebo Eagles - Hotel California...). Páčilo sa mi viac pesničiek po viacerých albumoch, ale našťastie sa im podarilo vydať koncertný dvojalbum Alchemy, na ktorom bolo takmer všetko podstatné. Ten som po večeroch nasával.

Karel Kryl - to bol najskôr Anděl v kamarátovom spevníku. Naučil som sa ho od neho hrať. Potom Bratříčku, Nevidomá dívka, Morituri... keď už toho bolo veľa a ja som to hrával iba z počutia, zohnal som si kazetu. V tej dobe to nebolo jednoduché, kvalita mizerná, ale konečne som počul originál. Spievané človekom, ktorého som nikdy nevidel. Predstavoval som si ho ako tmavovlasého vysokého charizmatického chlapíka. Keď som ho potom uvidel v skutočnosti, musel som priznať, že som sa veľmi netrafil. Kazetu som počúval do nemoty (ako inak, keď som sa to chcel naučiť hrať) a dával som klobúk dolu pred niekým, komu sa podarilo napísať toľko dobrých pesničiek na jeden album. Zohnal som si ešte zopár jeho albumov, ale tie ma až takto nezasiahli. Po revulúcii som mu splatil dlh a vypočul si všetko, čo sa dalo, prečítal knihu. Musel som pripustiť, že aj niektoré z tých ďalších albumov boli dobré, niektoré svojim spôsobom lepšie, ale Bratříčku bol len jeden. Aj napriek chybám, poslabšej hre na gitaru a kvalite nahrávky.

Nerez bola trojica, ktorá priniesla do folku poetiku v textoch, interpretácii aj speve na stráviteľnej úrovni. Ich piesne sa mi počúvali rovnako ako sa mi čítali hĺbavé básne písané voľným veršom. Každý z nich bol výraznou osobnosťou, či už speváckou, skladateľskou alebo interpretačnou. Hudba plná rôznorodých zvukov, cingrlátiek, čistá a priezračná. Najskôr som dral ich elpéčky, postupne Masopust, Na vařený nudli a Ke zdi. Keď to vyšlo ako trojCD, znova som si ten ošiaľ zopakoval. Zasa raz jeden trojdiamant.

Na Vlastu Redla som sa prepracoval tak akosi postupne. Na jednom z prvých festivalov Zahrada som bol ešte folkovo-trampský veriaci a len takúto hudbu som si po jednotlivých scénach aj vyhľadával. Raz už nebolo kam ísť, len v hlavnom kotli to ešte hučalo, tak som tam vkročil. Hral Vlasta a davy šaleli. Mne sa to najprv nepáčilo, bral som to ako ideologickú diverziu, ale postupne ma nahlodal. Získal si ma až doma, keď som si zohnal jeho cédečka a najprv Na výletě, potom Starý pecky ma držali v extáze hodne dlho. Na ďalšiu Zahradu som už išiel kvôli Redlovi. Je výborný muzikant, šoumen, multiinštrumentalista, spevák, občas vykúzli naozaj dobrý text, jeho melódie sú netuctové, košaté a vie sa presvedčivo pohrať s folklórom. Ale treba ho ochutnať aj naživo, potom je dojem z počúvania albumov ešte väčší.

Vždy ma brali netuctové, zaujímavé ženské hlasy. Kate Bush, Sam Brown, Bonie Tyler, Bjork, Cranberries. Potom prišla ako blesk z jasného neba Alanis Morissette s albumom Jagged Little Pill. Album prešpikovaný rockovými, úprimnými a svojsky zaspievanými pesničkami. Extáza. Len škoda, že všetko predtým a všetko potom už bolo o triedu horšie. Iba dobré. Tento jediný album je výnimočný a dlho mi vŕtalo v hlave, aká konštelácia hviezd musela stáť pri jeho zrode.

Nohavica je naozaj výnimočný zjav. Dá sa počúvať takmer všetko, čo zaspieva. Ale v jednom období bol mimoriadne silný a vyprodukoval za sebou tri diamantové albumy. Najskôr to začali Tři čuníci, v ktorých si s alibizmom, že je to pre deti, vystrieľal všetko, čo napísal pre hravých dospelých. Aj si za to vyslúžil kritiku, ale podľa mňa neoprávnenú. Troch čuníkov mám vo svojich ušiach uložených s podtitulom Nohavica sa hrá;o) a to mi stačí na to, aby som mu priznal právo pustiť do sveta aj niečo ľahšie, ale výborné. Potom prišlo Mikimauzoleum, to mi už spadla gamba dolu. Výpoveď o sebe. Jednoduchá Plíhalova gitara, drsný hlas, drsné témy a drsný spev. Zarezonoval mi asi aj generačnou výpoveďou. Podľa mňa je to najsilnejšie Nohavicove CD. Potom prišlo Divné století, zas trochu iné. Vyliezol zo seba a ponúkol výpoveď o svete s bohatším nástrojovým obsadením. A heligónkou. Ešte stále to zostalo folkové s príchuťou Exnerezu. Ďalší pokus s rockom a Čechomorom ma už tak neoslovil. Takže táto svätá trojica albumov mi v jeho zbierke svieti ako trojdiamantový prsteň. S tým najväčším diamantom v strede.

Nikdy by som si nepomyslel, že sa mi niekedy bude páčiť hudba, v ktorej znie v netypických harmonických postupoch nespevácky hlas, gitara, klarinet a klavír. A predsa. Prišiel Marek Eben, ponúkol presne tento odvar a ja som bol vedľa. Neviem, čím presne ma chytil, ale chytil ma. Asi tým, že čosi vravel a vravel to zaujímavým jazykom plným drobných perličiek. Aj tým, že melódie neunavujú ani po mnohých počúvaniach. A určite aj tým, že tá kostrbatá zostava nástrojov je upokojujúca a súčasne provokujúca. Najprv som žral Malé písně do tmy a keď som sa vyliečil a začal abstinovať, prišla Tichá domácnost a bol som v tom zas až po uši.

Všetky tieto albumy zažiarili ako diamant, po čase som sa ich najedol a zaradili sa medzi zlatý výber. Už svoju úlohu splnili, ale historicky im výnimočnosť zostáva. Teraz čakám, čo bude ďalšie. Podľa môjho hladu tuším, že už som nachystaný.

-----

Pozn. Okrem toho je strááášne veľa vecí, ktoré sú super, len mali tú smolu, ten podsledný krôčik do môjho ucha urobiť nedokázali. Aspoň stručne vymenujem, zoznam určite nie je kompletný. Plíhal (ten patrí vlastne vyššie), Janoušek, Dobeš, Nedvěd, Lohonka, Miki Ryvola, Bjork, Olympic, Peha, Žbirka, Sheryl Crow, Simon&Garfunkel, Queen, Beatles, Ivan Mládek,...

Subsite: 

Žánre: 

Komentáre

celkom fajn veci pocuvas...

Aj by som si z toho vybrala - Hodina slovenciny ako jedina od Elanu, Hotel California, Kryl, Cranberries, Alanis Morissette...

U mna je hudba, otazka naladenia. Dnes veru mi tu hucia husle do Vanessy Mae, ziadna ina spevacka so super hlasom, ktore mam rada, sa nechytaju. :-)

naladenia

Máš nejako spárované naladenia a hudbu? Keď som veselá, tak takéto, keď som smutná, tak z tohto súdka, keď pracujem, tak hento, keď libidujem, tak tamto... možno by bolo zaujímavé vedieť, či tá istá muzika pôsobí na rôznych ľudí v v rovnakej nálade rovnako.

na niektorych veciach by sme s

na niektorych veciach by sme sa aj zhodli. aj s elanom suhlasim (napr. kralovna bielych tenisiek vzdy vybudi vo mne tu lepsiu, romantickejsiu podstatu mojho ega). ale myslim, ze chlapi na cele s najslavnejsim slovenskym cyborgom Jozom by to uz mali predsa len zabalit. sluzne preziju aj z tantiemov, takze nech sa uz neparoduju!

co sa tyka mojej hudby, prave som znova objavil kraftwerk a neviem sa nasitit tohto praveku elektronickej hudby.

inak, pred rokmi som mal pocit, ze posobim malo intelektualne :) tak som sa vrhol na hudbu vaznu resp. klasicku hudbu... niektore kusy dokazu vyvolat v cloveku nieco viac ako hudba popularna, myslim. akysi stav povznesenia mysle, emociu, ktora sa neda vyjadrit jazykom, ale je urcitou katarziou od typickeho vystresovaneho stavu mysle. len na kazde "tie kusy" musi prist clovek sam.
u mna je to predovsetkym karl orff - carmina burana, a tiez catuli carmina. beethowen - sonáta mesačného svitu, dvořák - requiem a symfónia č. 9 "Novosvetská", händel - Mesiáš alebo brahms - uhorské tance.
tymto maestrom by som dal ja platinove platne, aj ked im to uz je prd platne :)

klasika je z iného súdka

Elán ešte má čo povedať, len trpí bežnou chorobou starších pánov - znížená potencia. Kým v najlepších časoch bola výborná polovička albumu, teraz je to jedna pesnička. Chcelo by to pribrzdiť a do sveta pustiť nosič až potom, keď nazbierajú dosť materiálu.
Vážna hudba je iný súdok, tú som sem nezahrnul. Je pre mňa tak odlišná, že by som miešal hrušky s jablkami. Tam si top ten nechám asi pre seba. Stále mám pocit, že som v jej počúvaní zostal len na úrovni the best of, lebo nemám klasické hudobné vzdelanie a nehrám na žiadnom nástroji klasiku. Takže sa mi páči viac-menej to, čo väčšine.
Ale môžem ti povedať, že stále nepôsobíš dostatočne intelektuálne, ak chceš, požičiam ti nejaké klasické cédečka :-)

fajne, fajne...

...ale ze sa bjork nedostala vyssie, to si ma teda pekne nasral! ;-)

petiar, nesmúť,

Bjork je skoro tam. Ale na rozdiel od týchto vymenovaných, ktorí ma v svojej chvíli nútili počúvať stále dokola, Bjork si ma privolá iba v zvláštnych chvíľach. Ale dlhodobo.

:-))

Ona je úžasná!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
Aj moje zvláštne chvíle patria jej. A každé ráno sa usmeje na mňa, keď otvorím skriňu v spálni.
Chcela by som raz vidieť Island, krajinu, ktorá dala svetu krehké žieňa so zlatom v hrdle:-))
Inak...máš fajn výber, vidno, že si dosť náročný.

Bjork vo filme

Pre mňa je to žieňa na ťažké trávenie. Aj film (Tanečnica v tme) som videl raz, behali mi zimomriavky, ale viackrát ho už vidieť nechcem. Aspoň nie tak skoro.

Tanečnica v tme

Ja som sa na to odhodlala dvakrát. Nahrala som ju na video. Ani neviem, či bol ten film dobrý či zlý, ale bol nenormálny. Nekaždodenný. Zimomriavny. Ako z iného sveta. Akoby aj Bjork bola z iného sveta.