Martinská poetická jeseň 2004

Martin vraj chodí na bielom koni. Prinesie sneh alebo aspoň jeho prísľub, preladí nás na zimné vysielanie. Prečo by však mal chodiť iba raz do roka? Pár netrpezlivých dušičiek sa rozhodlo, že Martin bude chodiť aj o mesiac skôr. Na poetickom koni. Nasneží slovo iné ako obyčajné, pozháňa do kŕdľa duše, ktoré mu rozumejú a ktoré ho potrebujú. Tak nejako možno vznikla Martinská poetická jeseň.

Spáchali ju členovia literárneho klubu Duria z Martina, slovosnežnému Martinovi pridelili posledný septembrový víkend, pozvali slovenské aj české kluby a nachystali zaujímavý program. Ornitológ by v kŕdli narátal zo tridsať párov krídiel, kardiológ zo tri desiatky sŕdc, Faust by si musel odškrtnúť zo svojho zoznamu tri stĺpce duší, ktoré sa už upísali niekde inde. To len Múza nič nemusí, Múza to všetko má.

Začali sme v piatok popoludní kolektívnym Vitajte. Ako na Pražskom Orloji sa na maličkom javisku postupne striedali hostia i hostitelia, predstavili svoje odchovy aj seba samého. Niektorí stručne, niektorí odvážnejšie využili ten okamih na výslní a dovolili nazrieť do svojich vysvietených okien, na ktorých akoby náhodou neboli práve zatiahnuté záclony. A na vydýchnutie trochu muziky, trochu spevu a trochu klasickej poézie servírovanej na ligotavom podnose prednesu.

Večer bol zoznamovací. Ľudia nie sú tovar v hypermarkete, ktorému stačí vymeniť si navzájom čiarové kódy. Ľudia sa potrebujú ohmatať otázkami a dotknúť odpoveďami. Pozrieť, aké hriešiky komu trčia za nechtami, zasvietiť do sŕdc, ako hlboko vidno dno. Nepriamo vytušiť, kto je s kým rovnaká krvná skupina a prichystať sa tak na bezproblémové budúce transfúzie. A že popritom zaznie pieseň, zaštrngotá pohárik či zacvendžia príbory, to je už akosi samozrejmé. Dokonca aj štvortaktná torta prišla s hádankou, čo znamenajú štyri sviečky. Vraj ročné obdobia, preto plameň tej jesennej svietil o poznanie radostnejšie.

Sobota sa zobudila do neistého rána a domáci nás už duria na autobus. Hneď sme vedeli, prečo si zvolili takéto meno klubu. Duria. Vraj historický názov Turca. Ba kieho. Pastierske chúťky sa v nich prebudili, ale v dobrom, lebo zakrátko sme už obdivovali zrúcaninu Sklabinského hradu. Po zaujímavej prehliadke v sprievode nového hradného správcu oblečeného v dobových montérkach sme obsadili hradné ohnisko a pokračovali vo včerajšom kolektivizovaní. Kulisami boli neživá minulosť aj živá prítomnosť tohto miesta. Kamene, veže, bašty, kozy, psy, mačky a mohutná lipa nad otvoreným ohniskom. A boj. Boj so spravodlivým dymom, ktorý nerobil žiadne politické, náboženské či vekové rozdiely a oblizoval nás dookola ako maškrtníkov jazyk misu od šľahačky. Boj s domácim zvieratstvom, ktoré sa rozhodlo priebežne plieniť naše potravinové zásoby vo všetkých fázach premeny na chuťový zážitok. A boj so stádom kôz, ktoré sa napriek neplatnému členstvu v stavovských literárnych organizáciách chceli zúčastňovať komorných čítačiek. To však budú musieť popracovať na svojej slovnej zásobe, lebo tá, s ktorou sa prezentovali pri násilnom vytesňovaní z kolektívu, veľa možností na rýmovanie neposkytuje. Už všetci viemééé, čo v koze driemééé, len čo ju zjemééé.

Večer sme chceli načrieť až do suterénov vlastnej tvorby, a tak sme inšpiračne skončili v jednom suterénnom podniku na námestí. Podvedome sme cítili blížiaci sa záver, preto kolovali kroniky, otvárali sa dvere zadnejších komnát dušohradu a plánovali budúce stretnutia. Lúčenie menej bolí, keď je zároveň prísľubom.









(písané pre literárny klub Žiarelka)

(ďalšia reportáž od Zuzky tu)

Subsite: 

Žánre: 

Komentáre

Re: Martinská poetická jeseň 2004

My sme ich nezjedli, ale na pozadí nášho open air recitovania došlo k zabitiu dvoch capkov, počuli sme ich žalostné mekotanie a niektorí sa aj išli pozrieť. Našťastie to neboli naši najvernejší fanúšikovia, tí sa motali okolo nás.

Re: Martinská poetická jeseň 2004

Eeej bistu, ci by sa aj mne patrilo pozastavit, podumat, vyliezt na svoju horu, napisat zas nejake to desatoro, zbehnut dolu grunom, rozdat ludom...reku na, hlcte... Ale kotuha muuuzovska...odletela
Mozno sa raz rozsafne, a celkom slusne kopne do...
A potom zaslem...

Re: Martinská poetická jeseň 2004

No, neviem, mne to pripadalo, že Martin skôr chodí na bielom traktore.
Iba Vám voľakde - onô - zaviazol.
Poetické duše teda ponaháňali kozu, nakoniec durili autobus a básnické črevo " upchali" vôňou špekačiek...

:-)

Ale vážne, mám dojem, že je iba veľmi málo ľudí, ktorí sa ešte dnes dokážu stretnúť pokope a .....
dať priechod všetkému, čo sa s tvorbou dá spájať v akomkoľvek zmysle slova.

Ahojte.