Marrákeš

V Maroku je veľa zaujímavých miest i mestečiek. V každom z nich je možné turisticky sa vyblázniť a odbaviť si bedekrovú klasiku. Z povinných cvikov odfajknúť mešitu, medinu, hradby, brány, paláce, obchody či ukážkové ľudské exempláre a porobiť trofejné fotky typu Ja a oné. Ale len dve z nich majú ešte čosi naviac. Unikátnu nedefinovateľnú atmosféru, ktorú treba nasať všetkými zmyslami, uložiť až niekam za aortu a nechať pomaly dozrieť pri konštantnej teplote tuctových dní. Až potom sa dá pochopiť, o čom vlastne sú. Akoby sa v nich vytavilo to najrýdzejšie z mentality svojského národa. Akoby kašlali na čas, ktorý ako spenený kôň šialene cvála vonku za mestskými hradbami. Akoby ani neboli z tejto strany sveta. Berberský Marrákeš a arabský Fés.

Prehliadku prvého z nich sme začali neskoro popoludní. Na úvod sme sa rozhodli ochutnať aspoň dúšok zo zvláštnej atmosféry mediny. Rozliezli sme sa po neprehľadných úzkych uličkách preplnených davmi ľudí, medzi ktorými sa niekedy nedalo ani kráčať. Napriek tomu tadiaľ niektorí chodili na mopedoch a somároch. Po niekoľkých zákrutách som začal tušiť, že ak pôjdem ďalej, bez sprievodcu cestu späť nenájdem. Vzhľadom na to, že medina má priemer niekoľko kilometrov a celú by som ju tak či tak neprešiel, rozhodol som sa držať len v jej úzkej okrajovej časti. Labyrint.

Všade naokolo bol zhon a hluk. Úzke uličky boli lemované malými obchodíkmi, do niektorých musel predavač preskakovať cez pult a mal akurát len toľko miesta, aby stál. Zo všetkých strán ho obklopovali pulty s tovarom. Na každom kroku ponúkali služby takzvaní hustleri. Hneď pri vstupe do mediny sa na človeka zavesili, vypytovali sa, čo potrebujem a chceli ma hneď zaviesť do niektorého z obchodíkov. Vedel som, že ak si niečo kúpim, oni si od predavača zinkasujú províziu za to, že ma priviedli. A tá mi bude zarátaná do ceny. Preto som tvrdo odmietal ich sprievod, no niektorí sa nedali odbyť a pomohlo len odísť z tej ulice, ktorá bola ich teritóriom. Chodiaci predavači nám stále ponúkali zakrivené nože, náramky či minerály a bolo ťažké zbaviť sa ich. Zaujímavé, že sa títo arabi zavesili takmer vždy na jedného nášho východniara, aj keď sme išli v skupine. Asi pre nich predstavoval symbol amerického milionára. Oni do neho húdli po svojom, on im síce nič nerozumel, no aj tak im plynulou slovenčinou rozprával pikošky z našej vnútropolitickej scény, najčastejšie z kauzy Michal Kováč mladší.

Najväčším lákadlom Marrákeša je námestie Džemaa El-Fna, ktoré sa večer čo večer premieňa na veľkolepé asfaltové hmýrisko. Vyrastú na ňom desiatky javísk, hľadísk i bufetov. Hercami sú tí najšikovnejší z chudobných, režisérom kovový cvengot dirhamov a scenáristom asi len Alah. Keď sa blížila tma, vyšli sme si na jednu z troch terás, z ktorých je pekný výhľad na námestie. Samozrejme, že to nebolo zadarmo. Museli sme si kúpiť aspoň fľašu koly. Dolu sa vytvárali prvé hlúčky ľudí, predavači jedla rozkladali svoje stánky a pomaly sa začali rozsvecovať plynové lampy a hučať maličké elektrogenerátory. Všade rozvoniavala pečená baranina, korenisté jedlá, rôzne oriešky a mätový čaj, ktorý sa volá berberská whisky.

Šli sme dolu na námestie a zamiešali sme sa do toho mraveniska. Každý, kto niečo dokázal, sa tu mohol realizovať a zarobiť si. A tak tu stálo, sedelo, či chodilo neskutočné množstvo kadejakých indivíduí, okolo ktorých sa vytvárali hlúčiky zvedavých ľudí.

Zaklínači hadov sedeli na kobercoch a snažili sa vyhecovať svoje mrciny, aby zaujali správny kobrí postoj. Vytrubovali, bubnovali, vykrikovali na okoloidúcich a lákali ich k sebe. Hovorí sa, že smrť je zadarmo ale fotka s hadom nie. A je to pravda. Ak sa niektorí z nás snažili niečo tajne cvaknúť, hneď odkiaľsi pribehol arab a inkasoval peniaze. Nebolo už veľmi možné zjednávať, a tak takáto fotka vyšla dosť draho. Odmietnuť sa tiež nedalo, lebo by zavolal policajta. Spomínané pravidlo sa tu berie ako nepísaný zákon. Ja som sa radšej zjednal dopredu a asi za desať korún som si nesmelo čupol k zvíjajúcim sa príšerám. Nikdy nemôže človek vedieť, či sú alebo nie sú nebezpečné. Existujú totiž kmene, v ktorých sa schopnosť pravého zaklínača hadov dedí z pokolenia na pokolenie a je pre nich vecou hrdosti pracovať len s nepoškodenými maznáčikmi. Stali sa už prípady, že suverénny turista v snahe získať čo najatraktívnejší záber neprežil hadí bozk.

Podobne si zarábali aj majitelia opíc. Vzhľadom na to, že vlastnili menej nebezpečné tvory, mohli si dovoliť byť agresívnejší. A tak nášmu východniarovi zrazu pristála na hlave malá opičia slečna a nahodila profesionálny úsmev. Nedalo sa neodfotiť. Keď sa mu to počas náhodného korzovania stávalo zas a zas, začal konečne o svojej vizáži prvýkrát pochybovať a prestalo ho baviť diskutovať s nimi aj o takej zaujímavej veci, ako je kauza Michala Kováča mladšieho.

Takýchto a im podobných expertov bolo plné námestie. Nespočítateľní čističi topánok sa ponúkali vyčistiť aj šlapky na nohe. Hercom bolo jedno, či hrali v mužských alebo ženských šatách. Niektorí artisti zožínali potlesk za kúsky, ktoré u nás potrebuje zvládnuť každý žiak, aby prešiel z telocviku do ďalšieho ročníka. A spolu s hltačmi ohňa, rozprávačmi koránu, muzikantami či vykladačmi z kariet vytvárali náladu, ktorá nás držala v hrsti až do neskorej noci.

Subsite: 

Žánre: