Kaňony Dadés a Todra

Na južnom okraji Atlasu sa nachádzajú dva krásne kaňony so zelenou riekou oázy na svojom dne. Každý je zaujímavý niečím iným, jednému sa viacej páči prvý, inému zasa druhý. Preto sa oplatí podrobne pozrieť obidva.

Západnejším je kaňon Dadés. Chcelo by to venovať mu celý deň, ale na to sme času nemali, takže sme sa museli uspokojiť s motorizovaným postupom. Odbočili sme do jeho ústia a kľukatou cestou postupovali v typickom riečnom údolí suchého hlineného pohoria. Po niekoľkých kilometroch sme boli očarení skalnými kulisami, ktoré sa objavili za najbližšou zákrutou. Hnedé skalné bloky boli vyvrásnené a zvetrané do veľkých mozgových závitov impozantného vzhľadu a nazývajú sa Mozog Atlasu. Uzávierky fotoaparátov labužnícky mľaskali a ponáhľali sa využiť krátke okamihy, počas ktorých sa slnko ukázalo medzi mrakmi a vykúzlilo plastické tiene. Medzi skalnými stenami sa dali tušiť malé roklinky a prielezy, ktoré lákali na prieskum. Ale musel som sa vyfackať a rozkázať nástup do autobusu.

Autobusom sa dalo ísť ešte niekoľko kilometrov, asi do polovice kaňonu. Kto chcel vidieť jeho hornú najtypickejšiu časť, musel zobrať peniaze a odvahu a využiť služby miestnych šoférov. Rozdelili sme sa do niekoľkých áut a nachystali fotoaparáty a kamery. Náš starý Peugeot s otvorenou korbou nám dovolil stáť a vychutnávať jazdu v štýle safari. Posádka bola dvojčlenná. Šofér pomaly stúpal hore kamenistou cestou a bol veľmi zlatý, lebo nám chcel poskytnúť čo najkrajšie pohľady až na dno, a tak na dosť širokej ceste viedol auto tesne popri nechránenom okraji. Keď sa nám niektorý pohľad zapáčil, zabúchali sme mu na strechu a zastal. Brzdár zoskočil zo zadného nárazníka, zobral najbližší vhodný kameň a dal ho pod koleso. Po fotení sme nastúpili, šofér sa rozbehol, brzdár odholil kameň na okraj cesty, dobehol nás a vyskočil na zadný nárazník. Takto sme postupovali ďalej. Kaňon sa končil veľkou skalnou bránou, v ktorej sa cesta pripojila k potoku a ďalej išli spoločne. Rozhliadali sme sa tu dlhšie, a tak šofér využil príležitosť a odbavil si zatiaľ jedno z povinných piatich modlení. Keď som išiel okolo, zdalo sa mi z výrazu tváre, že spomína našu cestu späť a brzdy.

Všetko dobre dopadlo, zakrátko sme boli pri autobuse a zaplatili dohodnutú taxu 120 korún. Počkali sme na ostatné autá a začal sa presun k druhému z kaňonov. Znovu sme sa pokochali pohľadom na Mozog Atlasu pri zapadajúcom slnku a opustili Dadés. Po niekoľkých desiatkách kilometrov sme vstúpili do kaňonu Todra, ktorý mal vo svojom ústí charakter úzkeho údolia. Ponáhľali sme sa do jeho najkrajšej časti, v ktorej sa dve zvislé skalné steny vysoké 300 metrov približujú v dľžke asi pol kilometra k sebe a vytvárajú chodbu širokú niekoľko desiatok metrov, v ktorej pod obrovským skalným previsom sedí učupený hotelík. Berberský stan na jednej z jeho striech sa nám mal stať na dva dni spálňou. Celé dno je pokryté kobercom z naplavených okruhliakov, cez ktoré si svoju cestu hľadá čistý potok. Večer som zaspával pod širákom hviezdnej oblohy, na ktorú som sa nevedel vynadívať. Medzi vrcholmi skalných stien z nej bolo vidieť len úzky pruh, do ktorého sa ledva zmestil Veľký voz.

Ráno nás zobudil miestny osol, ktorý sa rozhodol na svitaní si zopakovať dvojhlásky, no spomenul si iba na iá a zacyklil sa. V katedrálovej akustike gotického kaňonu bola sila jeho hlasu niekoľkokrát znásobená a začal som sa báť o osud previsu, ktorý sa chvel nadomnou. Našťastie ho po minúte niekto vypol, čo sa dalo asi iba doskou po hlave. S nežnosťou som si spomenul na zvuk svojho domáceho budíka, na ktorý každé ráno nadávam. Dnes sme mali v pláne pozrieť sa do kaňonu zhora, postupovali sme vyschnutým údolím po hnedej turistickej značke somárieho trusu a cítili sa ako kozmonauti na Mesiaci. Kamene, skaly, prach, slnko, slnko, slnko. Dlhé chvíle sme si zaháňali obracaním kameňov a hladaním škorpiónov a pavúkov. Nebolo treba až tak veľa námahy. Je ich tu hodne. Keď sme obchvatom vyliezli až na vrchol skaly nad naším hotelíkom, boli sme odmenení nielen pohľadom nadol, ale aj pohľadom na zeleného hada oázy ležiaceho na dne kľukatého údolia v diaľke. Oázy v tomto kraji vyzerajú práve takto.

Zelený had oázy v kaňone Todra

Pri ceste nadol sme opustili oslí chodník a strihli to dolu prudkým korytom vyschnutého potoka. Ušetrili sme tak trochu času a ponamáhali kĺby. V závere sme museli prejsť cez zhora obdivovanú oázu, a tak sme si ju poriadne popozerali . Žila vďaka potoku, ktorého voda bola kanálmi rozvedená tak naširoko, ako sa len dalo. Napájala políčka aj palmové háje a priživili sa aj krásne kvitnúce kríky oleandrov. Lenže do kopca tiecť nedokázala, a tak v mieste, kde sa začalo údolie dvíhať, vytvárala ostrú hranicu medzi zelenou a hnedou.

Keď som si spomenul na kamenné polia nad previsom, po ktorých sme cez deň chodili, na ďalšiu noc som radšej zvolil fiktívnu ochranu plátennej strechy berberského stanu. Ako zvuková ochrana však fungovať nedokázal. Ráno sme všetci nadávali, kto toho somára somára zasa natiahol. 

Subsite: 

Žánre: