Lomo sapiens

Môj priateľ tutok hen od nás z blízkeho Kosorína Jaro Yari Beňo už pár rokov žije neďaleko Londýna. Kedysi sme spolu drali literárne perá. Mne to zostalo, no on presedlal na maľovanie a neskôr na fotografiu. Občas si vydá fotografickú monografiu a mňa požiada o pár teplých slov na úvod. Teraz začal blbnúť s plastovými foťáčikmi za pár libier a vytešuje sa z neostrých, zaprášených a farebne uletených záberov. Ja jeho radosť chápem, je v nej aj kus mojej histórie. Môj prvý foťák bol otcov 6x6 Flexaret II, potom mi prešli rukami kinofilmové Smena, Ljubiteľ, Zenit-E, Praktica 100, Olympus kompakt... až potom som prešiel na digi foto. V kúpelniach pri červenom svetle som strávil kus života. Preto za slovami, ktoré som mu na úvod knihy napísal, stojí podobný pocitový základ ako má on. A určite aj veľa z tých, ktorí si tie obrázky budú pozerať.

Doba je už inde a viem, že tento analógový úlet treba brať len ako korenie hlavného digitálneho jedla, ale je mi sympatický. Fotené je to čínskymi "hračkami" LOMO a HOLGA (preto ten názov - teší ma, že Jaro použil môj nápad). Tu je link na zdroj, kde si ju môžete prelistovať http://www.blurb.com/books/2620079 (a tu je ďalšia jeho kniha Taste of light).

Na záver ešte ukážka titulnej strany aj s predslovom.

Môj predslov:

Keď sa mi do očí dostala posledná Yariho fotografická tvorba, najprv som si myslel, že absolvoval LOMOtómiu a niekto mu strhal závity v mozgu. Že na začiatok svojho životného vlaku zapriahol LOMOmotívu. Potom som začal mať podozrenie, že na povrch vyplávala dlho utajovaná úchylka a stal sa z neho LOMOsexuál. A smerovalo to až k dojmu, že chce zo seba vytvoriť človeka nového typu – LOMO sapiens.

Prečo tento LOMOz? Poznáte to všetci. Radi si skutočnosť zakrývame závojom krásy, ľúbivosti či technickej dokonalosti. Až kým sa nám to nepreje. Pekne sa to dá ukázať na kreslenom filme. Celé generácie boli uchvacované disnayovským pohľadom na svet. A zrazu nenápadne prišli Southpark, Simpsonovci... v merítku doterajšieho v podstate patlaniny. Prišli – a zvíťazili. V prípade fotografie nastal zaujímavý jav. Keď sme už pomaly dozrievali k schopnosti vnímať ju nenaivne, prišla podrazácka rana od chrbta – digitálna fotografia. Na čas sme upadli do kómy, v ktorej nás udržiavajú jej technické vymoženosti a prístupnosť širokým masám. Je čas začať sa pomaly preberať. Yari to skúša cez klasickú a nie veľmi kvalitnú techniku. Je jedno, či sa volá Lomo, Holga alebo Camera obscura.

Radi takéto niečo nazývame slovíčkom „retro“. Ale nie je to celkom presné. Retro je návratom k minulosti, tu však ide o súčasnosť na iný spôsob. Prach, optické skreslenie, farebé posuny... to sú nedokonalosti, ktoré dokážu odkryť to, čo dokonalosť zakrýva. Tak hľadajme spolu s ním...

Doslov LOMOskopa, autora:

Pôvodne som si chcel predslov k tejto nedokonalej fotoknihe urobiť sám. Dokonca aj názov som mal pre ňu pripravený. Prímorské a iné LOMO poézie...

Potom stačil jeden telefonát Petrovi a všetko sa zmenilo. Peter ma zabil hneď názvom, ktorý si v priebehu piatich sekúnd vycucal z prsta (alebo odkiaľ). Dohodli sme si pivnú konferenciu v našom dedinskom pohostinstve (rozumej v krčme).

Všetky veľké aj malé myšlienky, podľa môjho otca, vznikli pri pive a družnom rozhovore. Preto má Peter v tejto knihe väčšie slovo.

Mne zostal obraz.

Subsite: