Jáááá? Niééééé! *

Keď som bol malý chlapec v indiánofilnej etape detstva, kamarát sa mi pochválil s krásnou novou a drahou dýkou, ktorú dostal od rodičov. Mal pod hrozbou pekelného ohňa a mučenia zakázané nosiť ju von, lebo nedôverovali jeho kamarátom. Nechápal som, prečo ani mne. Ja som bol predsa v globále slušný a poctivý chlapec a ak sa niečo zomlelo, tak to nie ja. To sa len občas vo mne zobúdzali cudzie podpichovačné postavičky.

Ako aj teraz. Edison vo mne chcel vyskúšať, či je dýka kvalitná a Winetou ju vrhol na dvere ich latríny. Nebola kvalitná. Rozlomila sa na dva kúsky a nás oboch oblial pot.

Lom bol čistý, stačilo by pár kvapiek lepidla, uloženie do vitríny a nikto by si nič nebol všimol. Ale my sme podľa pravidla reťazenia prieserov siahli k ďalšej veci, ktorú sme mali zakázanú. Vytiahli sme zváračku jeho otca. Keďže cez sprostú zváračskú kuklu bolo prd vidieť, pracoval som v akýchsi tmavých okuliaroch, ktoré sme v dielni našli. Výsledok bol žalostný. Prepálená čepeľ, na nej nalepené šušne stuhnutého kovu. Nôž sme museli akože stratiť. Keď som sa na druhé ráno zobudil, mama sa na mňa zhrozene pozrela a zalomila rukami. Tvár som mal červenú, na nej biele okuliare, slzavejúce oči vypleštené ako keď mačka sierie do piesku. Dostal som hneď pár všetečných otázok a na všetky dal všetečnú odpoveď. "Jáááá? Niééééé!" A pokúšal som sa to uhrať ako zaspatie na slnku. Pár dní som sa cítil ako mučený v pekelnom ohni, takže trestu som vlastne neušiel.

Keď som postúpil do babofilnej etapy, snažil som sa dostať k fotkám holých báb. Pod morálnym dohľadom komunistickej strany to bolo značne problematické a zakázané, preto sa každá zbierka strážila ako oko v hlave. V tom čase sa vo mne začali zobúdzať okrem týchto aj ďalšie, v budúcnosti dominantné črty osobnosti. Zberateľstvo, triedenie, zakladanie, systematizovanie. A tak som zobral jeden z otcových čistých zápisníkov, ktoré nosil ako úradnícky tvor namiesto deputátu z roboty, a začal som si svoju síce chudobnú, ale predsa len zbierku v ňom triediť, systematizovať, katalogizovať. Vôbec mi nepripadalo nebezpečné, že môj šuflík, kam som to odkladal, bol v skrinke hneď pod otcovým šuflíkom. Raz prišiel nahnevaný z roboty, hodil na stôl môj výtvor a dal pár všetečných otázok. "Jáááá? Niééééé!" Ale na viac som sa nezmohol, príliš tvrdé dôkazy. Otec sa ráno narýchlo chystal do roboty, omylom siahol o šuflík vedľa, zobral zošit podobný svojmu a mali ho za úchyláka, keď ho na porade vybalil. Teraz len spätne dúfam, že to bola stranícka schôdza, aby som sa mohol chváliť, že som už ako zasran vytvorením morálne a ideologicky zvrhlého samizdatu bojoval proti komunizmu.

Toto úprimné a začudované "Jáááá? Niééééé!" som povedal ešte veľakrát. Vždy som sa čudoval, ako mi môžu neveriť. Neskôr som ho veľakrát aj počul. A čudoval som sa, ako môže byť niekto taký pribrzdený, aby mu verili. Našťastie som už z toho vyrástol, a tak o všetkom môžem zasvätene a s odstupom napísať. Aj keď ma môže niekto obviňovať, že som tu o tom písal len preto, aby som vytĺkol prachy za honorár. Jáááá? Niééééé!

-----
Ilustrácia: Katarína Knežníková

Subsite: 

Žánre: