Fés

 Zlodejina je vraj veľmi obľúbený arabský koníček. Niektorí z nich sami priznávajú, že keby to bol olympijský šport, určite by brali všetky medaily. Ak by ich ešte predtým nestihli ukradnúť. My sme to pocítili len raz, v Rabate. Okolo nášho zaparkovaného autobusu prechádzala partia arabských mládencov a dala sa do reči so šoférmi. Zrazu jeden z nich skočil do otvorených predných dverí, zobral spod prvého sedadla botasky a ušiel aj s kamarátmi. Bežať za nimi bolo úplne zbytočné, nadávanie aspoň ukľudnilo. Odvtedy sme si dávali väčší pozor na všetko, s čím sme po mestách behali. Hlavne na pasy, peňaženky, foťáky a kamery.

Čakal nás Fés, ktorý v tomto športe patril medzi najnebezpečnejšie. Očakávali sme ho s obavami aj so zvedavosťou. Najali sme si sprievodcu, ktorý mal hlavne fungovať ako ochranka. On sám ako dobrý znalec miestnych pomerov si ešte zaplatil kamaráta a ten nám strážil zadok. Takto bolo jasné, že patríme im, že sme teda už raz “ošklbaní” a majú nám dať pokoj. Keďže všetko dobre dopadlo, vlastne ani nevieme, či obavy boli opodstatnené. Ale keď sme si predstavili spartakiádu, ktorá by nás čakala, ak by niekto z nás prišiel o pas, radšej sme po žiadnom dôkaze ani netúžili.

Medina bola naozaj úžasná. Kráčali sme po uzučkých uličkách, míňali mešitu za mešitou, nakúkali do obchodíkov a dielničiek jednoduchých remeselníkov a sledovali, ako im pod rukami vznikajú malé zázraky. Najkrajší na tom všetkom bol pocit, že tento život je skutočný. Že to nie je divadielko pre turistov, že to nie je skanzen ani cirkus. To sme len na chvíľku dostali možnosť zdvihnúť pokrievku obrovského hrnca a ovoňať z polievky, ktorú si varia pre seba a podľa svojej chuti.

V uličkách širokých na rozpaženie bolo treba dobre sledovať situáciu a dávať pozor. Nielen na to, do čoho človek stúpi. Pri výkriku “Pozor, taxi!” sme sa rýchlo naučili pritlačiť chrbtom k stenám a uhýbať naširoko naloženým a ešte širšie sa kývajúcim somárom. Aj tak sa na nás občas zachytili zvyšky ich nákladov. Najčastejšie slamy, vlny, múch a smradu. Na slovenské stoj! a uhni! vôbec nereagovali a prrr som sa im bál povedať, aby ma nebrali doslovne.

Postupne sme navštívili niekoľko druhov remeselníckych dielničiek a s nimi spojených obchodíkov, ktorých majiteľmi boli čírou náhodou príbuzní nášho sprievodcu. Pekné od neho, že nám predstavil aj svojich blízkych. Niektorí z nás tým boli takí dojatí, že sa rozhodli našu kolektívnu vďaku vyjadriť nákupom. Z balkóna jedného z týchto obchodov bol dobrý výhľad na miestnu raritu, ručné spracovávanie a farbenie koží. Pod nami ležal obrovský včelí plást garbiarskych vaní, prilepených jedna na druhú, vykachličkovaných a naplnených potrebnými rôznofarebnými roztokmi. V nich sa po kolená brodili drobné postavičky, namáčali tam oslie, ťavie i svoje kože a zdalo sa, že im práca nesmrdí. No smradu tam bolo toľko, že ho cítiť aj z fotografií.

Aj zásobovanie tu má svoje špecifiká. Veľkoobchod s nealkoholickými nápojmi je napríklad reprezentovaný nákladiakom plným fliaš, ku ktorému pristavia miestni obchodníci svojich somárov typu tranzit. Tí majú na chrbte železnú konštrukciu, do ktorej sa postupne naloží osem bedničiek coly, previaže povrazom a poďho do úzkych uličiek. Somár sa trasie ako vzpierač počas troch povinných sekúnd a niet divu, že odmieta dať prednosť v jazde užasnutému a naľahko pochodujúcemu turistovi. Len škoda, že sa zvyšky jeho nákladu nezachytávajú ako ovčia vlna.

Subsite: 

Žánre: