Djebel Toubkal (4165m)

Vysoký Atlas je pohorie výškovo porovnateľné s Alpami. Je netypickým africkým fenoménom, lebo symbolizuje veľkú nadmorskú výšku, lyžovanie, sneh, dostatok vody, dažde a búrky. Najčastejším cieľom tejto oblasti je vrchol najvyšší - Djebel Toubkal. Vzhľadom na dlhé prístupové doliny a domorodé technické zabezpečenie má trek v tejto oblasti mierne himalájsky nádych. Za východisko sa volí dedinka Imlil, atlaský Namče Bazar. Jedna ostrá zákruta na úzkej ceste však bola pre náš autobus príliš veľkým sústom, a tak sme začínali šliapať už 6 km pred ňou. Niesli sme si veci na dva dni, lebo nás čakala dlhá cesta tam a späť s veľkým výškovým prevýšením.

V Imlile bolo možné ušetriť si veľkú časť síl prenajatím mulice na kus cesty po najbližšie snehové polia. To znamenalo asi päť hodín chôdze a vyše 1000 výškových metrov. Takýmto taktickým manévrom je potom najvyšší vrch severnej Afriky dostupný aj menej zdatným a predstavuje len trochu ťažšiu tatranskú túru. Mulica stojí asi 300 korún, v tomto teréne odvezie jednu osobu s ruksakom alebo tri ruksaky bez osoby. Niektorí z nás túto možnosť využili, ja som ekonomicky zvolil čistý štýl.

Mulica je veľmi dôležitý dopravný prostriedok. Dokáže bezpečne chodiť aj po úzkych chodníčkoch vo veľmi strmých svahoch, zvláda kamenistý terén a uvezie s podlamujúcimi sa nohami až dvesto kilogramov. Neodvráva, pamätá si cestu a netreba na ňu estékáčku.

Z Imlilu sme vyrazili popoludní. Pomaly sme naberali výšku aj vzdialenosť. Asi po hodine sa nám do cesty postavil potok, a tak sme začali hľadať most alebo aspoň kamene. Keď sme zbadali miestneho deda, ako si vyzul sandále, zobral paličku a prebrodil na druhú stranu, most sme hľadať prestali. Niekoľko odvážlivcov preskákalo po kameňoch, ale keď som ten balet s ruksakom videl, radšej som zvolil dedovu taktiku. Prúd bol miestami dosť silný, voda studená a dno boľavé, ale všetko dobre dopadlo. Ďalší postup už bol jednoduchý. Kráčať, kráčať a kráčať.

O pár minút sme šli okolo bufetu, ktorým bol vlastne len bufeťák arab a niekoľko fľašiek coly v chladnej vode potoka. Po troch hodinách pokojnej chôdze sme prišli k malej dedinke, v ktorej sme si dali krátku pauzu. Dobehli sme tam aj našich muličiarov, ktorí sa práve zberali k odchodu. Na chatu to bolo ešte asi tri hodiny. Kráčali sme po úzkom chodníku, ktorý pomaly ale vytrvalo stúpal bez kľučkovania hore údolím. Bol vychodený a pohnojený stovkami somárov a ich príbuzných, mal množstvo skratiek a odbočiek a vinul sa vysoko nad potokom formujúcim dno. Výhľady boli celý čas krásne a nebol dôvod sa slepo ponáhľať, lebo dnešný cieľ sme cítili už blízko. Zakrátko sme prišli k prvému snehovému poľu, ruksaky zhodené na zemi čakali na svojich majiteľov a mulice mali rozchod. Od tohto miesta sme si už všetci boli rovní, každý musel poctivo ďalej ťahať svoju telesnú schránku aj s príslušenstvom a ja som sa cítil bohatší o tristo korún, o ktoré som nikdy nebol chudobnejší.

Po uplynutí siedmich hodín od opustenia autobusu som stál pred chatou Toubkal, 3207 m. Kúsok pod ňou bolo postavených niekoľko stanov francúzskych turistov, ktorí zdá sa túto expedíciu zobrali ešte vážnejšie ako my. Plánovali sme bivakovať niekde v okolí. Začali však padať prvé kvapky dažďa, a tak sme sa išli do chaty aspoň schovať a najesť. Dážď bol nakoniec vytrvalejší ako sa zpočiatku zdalo, rozhodli sme sa ťapnúť po vrecku a spať v chate. Pre bežného smrtelníka bola cena asi 180 korún, Francúzi mali zľavnené na 120. Spočiatku sme sa dohodli na zľave, ale potom začal mať arabský chatár strach a vyžiadal od nás plnú sumu.

Vstávali sme ráno o siedmej, ale vyrážali až pred pol deviatou, lebo sneh bol po noci zamrznutý a mierne nebezpečný. Končil až v sedle, kde bol vystriedaný nepríjemným suťovým svahom. Po dve aj štvrť hodine rezkého šliapania naľahko (veci sme nechali v chate) sme stáli na najvyššom vrchu severnej Afriky. Všetky kopce naokolo boli nižšie, aj keď sa to veľmi nezdalo, a vychutnávali sme dúšky riedkeho vzduchu, inscenovali vrcholové foto so štátnym znakom a vítali ďalších prichádzajúcich.

Návrat k chate bol rýchly, trval asi hodinu. Sneh sme na vibramách “zlyžovali” a po namáhavom výstupe nám to spôsobovalo primitívnu detskú radosť. Kúsok nad chatou sme stretli našich známych Francúzov, ktorí práve dobudovali svoj ďalší tábor. Takýmto tempom vrchol dobyjú už o niekoľko dní. Ak ich ovšem nezaskočí skorý príchod zimy. V chate sme sa prebalili a ďalej postupovali pomalým kochavým tempom, lebo niektorí notorickí fotografi, na ktorých bude musieť autobus tak či tak čakať, boli ešte ďaleko za nami. Včerajší film pustený odzadu sa opakoval. Snehové polia, dedinka, cola bufet, brodenie, Imlil, autobus. Mierne zdevastovaných a spokojných víťazov vítala cieľová čiara s nastavanými plechovkami vychladeného piva Urpín. Žeby až toto bol ten najvyšší vrchol?

Subsite: 

Žánre: