Chvosťo a liliputky *

Moji dvaja kocúri sa navonok na seba dosť podobajú, ale povahy majú rozdielne. V niektorých prípadoch priam až opačné. Inak lovia, inak sa bijú, inak sa presadzujú pri miskách so žrádlom, inak potrebujú ľudské teplo. Iná je aj ich láska k hydine.

Pokiaľ sa dobre pamätám, Chvosťo mi ešte myš nepriniesol. Možno raz, ale to sa s ňou určite niekde zrazil alebo ju niekomu ukradol. Zato Sumo je lovec. Ale nechváli sa s tým, len občas sa mi podarí vymáknuť ho. Chvosťo popri ňom zaslintano pobehuje, závidí mu hračku, aj moju pozornosť a pochvalu. Myslím si, že tu niekde sú psychologické korene jeho neskoršieho perverzného správania.

Susedovci chovajú zvláštnu fajtu sliepok zvanú liliputky. Neviem, čo je na nich zaujímavé. Malé vajcia, málo mäsa a veľa kriku. Ale každý sme nejaký. Raz som prichádzal domov a už cestou som dostal varovanie, že sused pobehuje po dvore s puškou, kľaje ako poľný maršál a hľadá môjho kocúra. Až ma oblial pot, zašiel som rýchlo k nemu žehliť situáciu. Keď ma zbadal, hneď sa do mňa pustil, že môj Chvosťo zožral ich pipinku. Ja som podľa starého zvyku Môôôj? Niéééé chcel začať svojho miláčika chrániť, ale nedali mi veľa času na vymýšľanie alibi, lebo ma hneď odstavili. "Veď sme ho videli," kričali kolektívne.

Je to skrátka blbec kocúr. V nedeľu na pravé poludnie ukradne liliputku. Namiesto toho, aby jej poriadne stisol krk, nechá ju nahlas kotkodákať priamo zo svojej papule a spustí tým kotkodákanie celého kŕdľa. Špacíruje si to provokatívne popred spanikárenú majiteľku, a to len v takej vzdialenosti, aby na neho nedočiahla barlou. A naviac si to smeruje priamo domov, aby napriek jeho ľahko zameniteľnému sfarbeniu nebolo už žiadnych pochybností, kam patrí. Pod tlakom týchto skutočností mi už nič nezostávalo, len pokorne stáť a ospravedlňovať sa.

Keď sa sused ukľudnil a sľúbil, že ho nechá nažive, začal som rozmýšľať, ako zabrániť ďalším opakovaniam tohto prípadu. Nič rozumnejšie ma nenapadlo, len čakať, kým kurence prekonajú toto citlivé obdobie dospievania a vyrastú natoľko, aby nemohli byť korisťou. Veľkosť mali asi ako holub, zdalo sa mi, že už veľa netreba. Tak som sa modlil, aby rástli.

Prešiel asi mesiac a nič sa nedialo. Začal som byť pokojnejší. Keď tu raz otvorím dvere a oproti mne kráča Chvosťo s pohľadom, aký máva, keď chce byť pochválený. Z huby mu viselo kura, telo na jednu stranu, hlava na druhú. Evidentne siahal na dno svojich nosičských schopností, lebo musel kráčať naširoko ako vzpierač a hádzalo ho zo strany na stranu, kuracie pazúry kreslili v prachu prerušovanú sinusoidu. Na pozadí sa v diaľke ako zvuková kulisa ozývalo kotkodákanie hysterického kŕdľa preživších sliepok, ktoré si takto ventilovali panický strach z budúcnosti. Chvosťo sa vgúľal dovnútra a očakával asi stokrát intenzívnejšiu gratuláciu ako dostáva Sumo, lebo doniesol asi stokrát ťažšiu korisť. Preto bol prekvapený, keď som sa mu snažil to bezduché telo vyrvať z papule. Statočne vrčal a udržiaval s chirurgickou presnosťou bezpečný stisk. Taký, aby som nemohol jeho korisť získať ani vcelku ani rozcvaknutú na dve časti. Presviedčal som ho s naliehavosťou, s akou sa chlapci vedia dožadovať prvého sexu, ale robil fóry s tvrdohlavosťou, s akou ho vedia dievčatá odmietať. Urobil som posledný pokus a začal som mu popod nos šibrinkovať s miskou plnou šťavnatých kúskov mäsa z mačacej konzervy. Nerobil som si veľké nádeje. Najprv mu chvíľku krútilo s nozdrami na znak krutého duševného boja, potom stisk povolil a urobili sme opatrnú výmenu. Asi ako keď si mafiáni vymieňajú kufríky s peniazmi a drogami.

Zobral som bezduché kuracie telo a rozmýšľal, ako sa asi robí dýchanie z úst do zobáka. Odkvicnutá hlava, zavreté oči a pár kvapiek krvi na uslintanom holom krku však nedávali žiadnu nádej. D., ktorá doteraz v kuchyni zbabelo strkala hlavu do piesku, sa konečne odvážila prísť bližšie. Podal som jej tú liliputkovú slečnu. Dohodli sme sa, že by bolo dobré poumývať ju od krvi, aby sme aspoň vizuálne zmiernili krutosť tejto situácie. D. ju strčila pod vodovod.

Oboch nás myklo, keď sa liliputka na nás neuroticky rozkotkodákala. Asi ju nahnevalo, že namiesto krásneho svetla na konci tunela zrazu zbadala dva blbé ľudské ksichty v karovej nálade. Ej, aleže nám poskočili srdiečka od radosti. Na oslavu tohto zázraku života po živote sme jej urobili našuchorenie zbytkov pierok na krku a zaniesli sme ju susede, ktorá už chcela zvolávať ďalšie plačky. Vymysleli sme si nejaký málo pravdepodobný príbeh, aby sa nenaštrbili susedské vzťahy a aby Chvosťo zostal mimo hry.

Vedeli sme, že situácia je vážna a treba niečo robiť. Dohodli sme sa, že ho treba naučiť vyberať si z prirodzeného jedálneho lístka. Na druhý deň sme kúpili v petshope za pätnásť korún myš. Predavačka sa zaujímala, akého chováme hada a keď sme vysvetlili, že je to pre kocúra ako učebná pomôcka, neveriaco krútila hlavou. Svoje peniaze dostala, tak by jej nemalo vadiť, ani keby sme si ju my kúpili na večeru. Na dvore sme pred Chvosťom otvorili krabičku a čakali, čo bude. Vrhol sa do toho excelentne. Korisť ulovil ako divá šelma, prefackával ju mäkkými labami, aby dlhšie vydržala, cvičil s ňou džudo dvoch veľmi rozdielnych váhových kategórií, nechal ju na kúsok odbehnúť, aby si radosť z lovu mohol zopakovať ešte raz a ešte raz. My sme sa tešili ako na promóciách vlastného problémového syna. Ale problémy nastali neskôr. Keď sa myš prestala hýbať. Vtedy strácal záujem a poberal sa svojou cestou. Keby sme ich oboch nevracali naspäť do ringu a nepovzbudzovali k vyššej aktivite, myš vyhrá na body.

Povedali sme si, že na ukážku to stačilo, ostatné je v jeho rukách. Tento druh kurzu má príliš drahé učebné pomôcky. Zdalo sa nám efektívnejšie kúpiť liliputkám anaboliká a steroidy, aby rýchlejšie vyrástli z jeho konzumnej veľkosti.

Odvtedy je pokoj. Neviem, čo pomohlo a radšej sa už nad tým ani nezamýšľam. Ale vždy, keď od susedov začujem hysterické kotkodákanie slepačej bandy, až mi tak stisne. Rýchlo sa obzerám, z ktorej strany sa oproti mne vypotkýňa pochvalychtivý kocúr. Zatiaľ to vyzerá na remízu. Myši neloví, ale ani hydinu. Možno čaká na lepšie časy, v ktorých sa na susedovie dvore objavia tie lenivé sprosté vtáky zasa raz v prijateľnej veľkosti. Bude ich môcť doma vymeniť za chutnú konzervu alebo zázračnú krabičku.

-------
Ilustrácia: Katarína Knežníková

Vyšlo Pes a mačka 5/2007

Subsite: 

Žánre: 

Témy: 

Komentáre

To áno

To áno, na patológa.

Ale máš pravdu. Tú liliputku asi zachránilo, že sa jej vybili baterky. Čo s takou pokazenou hračkou.

love him:)

love him:)

ach tie sliepky...

ja som mala afgánku, ktorá spáchala na sliepke dokonanú vraždu a majiteľku sliepky som presviedčala, že to určite nie môj pes popri tom, ako som jej z papule vyberala zvyšky peria...:) dokonca som tvrdila, že Laila sa iba bránila, keďže bolo na nej viac krvi ako na tej operenej potvore a že určite začala prvá, nakoniec som sa ale zachovala ako uvedomelý občan a sliepku som zaplatila

Som rád, že nie som sám, kto

Som rád, že nie som sám, kto má sliepkofila. Ak má pôvod vplyv na povahu, tak sa nečuduj, lebo afgánka a Afganistan - tam nie je čo riešiť. Buď rada, že ti nevybuchujú po izbách petardy a neprináša domov makovice zo susedných záhrad. Ten môj neviem aký má pôvod.